Ešte skôr, ako sme sa s manželkou vzali, mal som, čo sa týka sexu, veľké očakávania, ale aj obavy. Na používaní PPR sme sa zhodli. Obaja sme vedeli, že je to správne, a hormonálnu antikoncepciu sme odmietali. Ja som si však nedokázal predstaviť, ako zvládnem v každom cykle abstinovať 1 až 2 týždne.
Žil som v predstave ako mnohí iní, že existuje len predmanželská čistota. Svadbu som vnímal ako bránu k sexuálnemu života a akékoľvek obmedzenia po svadbe som považoval za nepríjemnosť.
Často som vyzvedal od budúcej manželky, akú frekvenciu sexu by si v manželstve priala, a pokúšal som sa naznačiť, že ja by som chcel tú frekvenciu skôr vyššiu.
V skutočnosti som žil v ilúzii, že sex je viac pre muža a žena by mala byť pre svojho muža kedykoľvek prístupná. Naivne som si vtedy myslel, že budem mať chuť každý deň a akékoľvek odkladanie bude pre mňa veľmi nepríjemné. Veď sa budeme brať preto, aby sme konečne „mohli“ (okrem iného, samozrejme).
Musím sa priznať, že som sa pohrával i s myšlienkou používať v plodnom období kondóm. Zásadný obrat vo vnímaní sexuality som zažil až na kurze symptotermálnej metódy organizovanom Ligou pár páru, počas ktorého sa mi v niektorých veciach úplne vyjasnilo.
Najprv mi došlo, že aj pre ženu je prežívanie sexuality veľmi dôležité, aj keď inak ako pre muža.
Že keď sa žena cíti byť milovaná, je pre ňu sex vyvrcholením a potvrdením lásky.
Že prežívanie sexu je u žien podmienené emóciami.
Že keď sa chcem milovať so svojou ženou, musím ju najprv skutočne a bezpodmienečne milovať tak, aby to aj cítila.
Ďalšia skutočnosť, ktorú som pochopil, bola, čo je vlastne zlé na akejkoľvek antikoncepcii (teda aj prezervatíve). Zásadný vnútorný rozpor medzi úmyslom a konaním, medzi sľúbeným úplným prijatím a odovzdaním sa a tým, čo odmietaním plodnosti robíme, sa mi najskôr zdal ako malichernosť.
Postupne som začal chápať, že antikoncepcia a PPR vedú iným smerom, aj keby prvotný úmysel bol rovnaký, hoci aj nesebecký. Na rozdiel od PPR, ktoré svojou podstatou vedie k väčšej vzájomnej úcte aj k úcte k stvoreniu, antikoncepcia ponúka pokušenie posúvať hranice a vzájomne sa zneužívať. Samozrejme, netvrdím, že všetci manželia používajúci antikoncepciu sa vzájomne zneužívajú, ale sú tomuto pokušeniu vystavení oveľa viac už zo samotnej podstaty antikoncepcie.
Prvé dva roky manželstva sme sa navzájom zžívali. Pre niekoľko dôvodov sme sa rozhodli s plánovaním bábätka nejaký čas počkať. Neskôr sme si niekoľkokrát kládli otázku, či to nebolo sebecké rozhodnutie. Musím však konštatovať – a som o tom úprimne presvedčený –, že nebolo.
Učiť sa spolu žiť bolo náročné, a to aj v sexuálnej oblasti. Hľadali sme cestu, ako sa vzájomne obdarovať, hľadali a postupne nachádzali, čo je správne a dobré a čo nie, hľadali sme spôsob, ako sa vzájomne nezraňovať, a učili sme sa o tom všetkom otvorene hovoriť.
Toto všetko bolo náročné, krásne a najmä veľmi potrebné. Aj vďaka tomu sme potom mohli zažiť to, čo by som prial každému: nekonečnú krásu milovania s úmyslom a túžbou počať dieťa.
Celou svojou bytosťou verím, že keby sme si vtedy zvolili cestu antikoncepcie (hoci „len“ kondóm v plodnom období), nikdy by sme nedosiahli takú harmóniu.
Vlastne aj tak sme počas ôsmich rokov manželstva niekoľkokrát skĺzli na cestu sebectva.
V čase, keď sa už nebolo treba kontrolovať (počas tehotenstva a po pôrode), sme začali bez toho, žeby sme si uvedomovali niečo zlé, nenápadne posúvať hranice a po niekoľkých mesiacoch sme zistili, že každý hľadá to svoje potešenie a že sme sa jeden druhému odcudzili.
Vďaka dvojročnej škole zžívania sa na začiatku sme vedeli, aká je naša predstava sexuality a vzťahu a že to, čo robíme, je zlé. Preto sme mohli nájsť spoločné riešenie a nájsť východisko z bahna sebectva ku skutočnej láske.
A prečo sme sa nerozhodli úplne „nechať všetko na Boha“ a nepoužívať nič – ani antikoncepciu, ani niektorú z metód PPR?
Neraz mi to zišlo na um. Veď máme kde bývať, peňazí aj pre väčšiu rodinu dostatok, tak prečo sa „nevykašľať“ na akékoľvek obmedzenia?
Lenže ono to nie je také jednoduché. Väčšiu záťaž starostlivosti a výchovy znáša žena. To ona sa v noci budí kvôli dojčeniu, to ona je s deťmi doma, keď ja som v práci, ona ich chystá do škôlky, stará sa, aby si mali čo obliecť, to za ňou bežia, keď sa necítia dobre, alebo niečo potrebujú. O tehotenstve a pôrode ani nehovorím.
PPR ma núti stále znovu a znovu si pripomínať, aká dôležitá je úcta voči mojej manželke. A som si vedomý toho, že aj keby moja motivácia bola čisto nesebecká a moja dôvera v Boha úprimná a skutočná, časom by som bol v pokušení zneužiť túto „odovzdanosť“.
Zároveň som presvedčený, že dôvera a odovzdanosť Bohu sa pri praktizovaní PPR nevytrácajú. Naopak – veľmi hlboko si uvedomujeme, že ani zďaleka nemáme absolútnu kontrolu nad všetkým. Neraz sme boli v situácii, keď sme si neboli istí a jedinou cestou pre nás bolo odovzdať sa Bohu. Často sme v plodnom období pocítili takú vzájomnú túžbu, že sme sa rozhodli nechať to na Pána. Skrátka, PPR nás učí rozhodovať sa zakaždým znovu a v tom je – podľa mňa – jeho najväčšia sila.
Po ôsmich rokoch manželstva a troch deťoch musím povedať, že moja predstava, ako nás bude zdržanlivosť v plodnom období obmedzovať, sa nestala realitou.
Pokiaľ nás niečo obmedzuje, tak sú to deti, práca, starosti, nezhody, únava, návštevy (to samozrejme nie je všetko) a až potom zdržanlivosť.
Okrem toho už máme skúsenosť, aké to je, keď sme podľahli pokušeniu. Prinieslo nám to chvíľkové potešenie, ale potom prázdnotu a márnosť. V porovnaní s tým milovanie, ktoré je skutočne čisté a nesebecké, prináša taký hlboký zážitok, ktorý je slovami neopísateľný a stojí za to počkať si naň. Nevraviac o tom, že po niekoľkých dňoch zdržanlivosti je aj to fyzické potešenie intenzívnejšie.
A tak si vravím, že Boh to predsa len nevymyslel zle...
Ondrej
