Keď ideme na stretnutie so snúbencami, nevieme, koľkých ani koho budeme mať pred sebou. Bude ich 5 alebo 50 či 150 ako naposledy? Asi by bolo naivné domnievať sa, že všetci sú praktizujúci kresťania katolíci a sobášom v kostole chcú začať svoj spoločný život. Mnohí dnes už spolu žijú, majú dieťa alebo deti, spolu hospodária a až tak im nezáleží na tom, o čo vlastne vo sviatostnom manželstve ide. Ale nájdu sa aj výnimky – napríklad z tých cca 150 snúbencov pri otázke, kto z nich aspoň počul niečo o encyklike Humanae vitae, sa zdvihli asi 4 ruky.
A dvaja z nich dokonca encykliku čítali a vedia, o čom je.
Ale prečo o nej hovoríme? Nebolo by vhodnejšie hovoriť dnešným snúbencom namiesto niečoho „cirkevného“ či „teologického“ radšej niečo menej kontroverzné, zrozumiteľné, niečo zdravotné, ešte tak biologické...? Aby sa nám nenaľakali, aby neušli, veď buďme radi, že aspoň tých pár chce mať svadbu v kostole.
A vôbec – má Cirkev niečo hovoriť? Prečo v niektorých diecézach Slovenska je povinné v rámci snúbeneckej prípravy aj sedenie týkajúce sa zodpovedného rodičovstva? Nie je to od veci, aby Cirkev hovorila niečo mladým o zdržanlivosti, čistote... Prečo sa im máme „montovať“ do spálne a do toho, ako žijú a ako by mali žiť?
Na prvom mieste preto, lebo aj my, laici, zvyčajne lektori PPR, sme vyslancami Cirkvi a pri stretnutiach s nimi v rámci snúbeneckej prípravy Cirkev zastupujeme. Snúbenci sú žiadatelia o cirkevný sobáš. Ak o niečo žiadate, druhá strana má právo dať si podmienky, za akých bude súhlasiť s vašou žiadosťou.
Po druhé, keď snúbenci žiadajú o cirkevný sobáš, Cirkev je povinná ich informovať o tom, čo to znamená. Treba im to povedať, bez ohľadu na to, či s tým snúbenci budú alebo nebudú stotožnení, či to budú alebo nebudú rešpektovať, či sú alebo nie sú ochotní počúvať. Lebo ak nie my, kto im má povedať, čo znamená kresťanské manželstvo? Ak by im to povedali rodičia, tak naše slová ich povzbudia a utvrdia.
Ale neraz vidím okolo seba rovnaký scenár – dospievajúce alebo dospelé deti vieru nepraktizujú, keď sa odsťahujú od rodičov, zvyčajne začnú s niekým žiť, ešte možno ten cirkevný sobáš, nech je rodina spokojná... Chápem bolesť rodičov, ktorých to trápi. Možno je teda snúbenecká príprava jedna z posledných príležitostí, kde budúci manželia majú možnosť niečo počuť.
A v neposlednom rade preto, lebo človek potrebuje poznať, prečo má takto žiť. Ak to pochopí, je to prvý krok, aby hľadal aj ako.
Nebojme sa, že sa naľakajú, že odídu... Áno, život v snahe o mravnú čistotu nie je ľahký a pokušenia sa na nás tlačia z každej strany. Zdá sa, že dnes už nemá význam zriekať sa a vytrvať, že so svojím telom si môžeme robiť, čo komu napadne a chutí, že človek si všetko vie zdôvodniť a ospravedlniť, akoby Boh nebol Pán, akoby on bol ten, kto má byť vôbec rád, že niekto chce prísť do kostola – aspoň na ten sobáš.
Nebojme sa svedčiť o tom, že aj keď nie sme sami žiarivé príklady, žiť s vedomím večného života sa oplatí – tam je náš cieľ. Aj naše telo má svoj význam, aj manželstvo, aj darovanie sa jeden druhému... Svedčíme o pravej láske a o tom, že Boh usporiadal vesmír podľa istých zákonov, ktoré nezmeníme, aj keby sme sa stavali na hlavu.
Nesvedčíme o svojej pravde, svojej ceste, ani „cirkevnej dohode“. Svedčíme o pravde, ktorá má moc získať si človeka svojou krásou.
Našou úlohou nie je ani presvedčiť, ani získať výsledky v počte súhlasných prikývnutí hlavou. Možno nás neprijmú, možno nebudú súhlasiť, možno... Ale možno niekto prvý raz bude vidieť a počuť niekoho, kto mu povie, že manželský sľub obsahuje dve skutočnosti – lásku a plodnosť; že keď dávame sami seba tak, že dávame aj svoju potenciálnu budúcnosť, keď dávame všetko tak, že už sa viac nedá, tak je to pre naše dobro, keď Boh vyžaduje maximálnu garanciu, že tento sľub nebude zneužitý. A že manželský sľub žijeme stále tým, že to, čo vyslovujeme, aj realizujeme. Že druhý človek sa nikdy nemá stať prostriedkom na uspokojenie toho druhého...
My lektori PPR – nielen z LPP, ale aj z iných združení, si neraz pripadáme ako osamelí vojaci v poli. Kňazi sa radšej vyhýbajú tejto téme a v kázňach sa téma manželskej čistoty či antikoncepcie objaví len zriedka. Prosím v mene všetkých, ktorí sa snažíme pomôcť vlastným svedectvom a obetou svojho času, spojme svoje sily! Téma čistoty – predmanželskej, snúbeneckej i manželskej nie je témou len pre lektorov PPR.
Ako povzbudenie prikladáme k tomuto číslu skúsenosť teraz už mladého otca so zápasom a bojom o čistotu. Aj on stretol na svojej ceste viacerých, ktorí mu boli pomocou. Sme vďační, že bol ochotný úprimne sa podeliť o to, čo zažil. Kiežby jeho svedectvo podnietilo aj ďalších, ktorí sa snažia žiť v čistote, aby sa zdieľali so svojou skúsenosťou a aby sme všetci videli pred sebou cieľ našej snahy: večný život.
Mária Schindlerová
