Svadbu sme mali po jeden a pol ročnej známosti a päťmesačnom zasnúbení 19. júna 1993. Už pred manželstvom sme poznali kalendárnu prirodzenú metódu. Po dieťati sme túžili hneď od začiatku, a tak sa nám do roka narodila naša prvá dcéra Zuzka. Po narodení druhej dcérky Katky sme sa od priateľky dozvedeli o symptotermálnej metóde (STM) a po samoštúdiu sme ju začali praktizovať. Od začiatku manželstva sme chceli štyri deti, ale tretie sme plánovali až tak o tri roky. Náš prvý chlapec Peťko sa narodil tak, ako sme chceli, a o rok aj tri mesiace po ňom prišla na svet naša Mária. Bolo to trochu skôr, ako sme čakali. Z našej strany – používanie STM – sa zdalo byť všetko v poriadku, ale Boh nám ju daroval o niečo skôr. Celé roky sme však videli,že práve táto dcéra so svojim starším bratom tvorili dobrý tím.
Keď sme čakali naše štvrté dieťa, v neďalekej dedine bol kurz STM. Zúčastnili sme sa ho. Nové poznatky – najmä pre Peťa – nás obohatili, ale hlavne naštartovali k práci s Ligou pár páru (LPP). Práve Peťo sa jednoznačne rozhodol šíriť toto učenie aj ďalej. Tak sme sa po polročnom školení stali certifikovanými učiteľmi STM na Slovensku. Sme veľmi vďační Pánu Bohu, že nám otvoril oči, ale hlavne srdce pre prácu Ligy. Že môžeme to, čo žijeme, dávať ďalej manželom, snúbencom, slobodným a každému, kto je pravde otvorený. Ale i naopak: že to, čo učíme, obohacuje naše vlastné manželstvo, spoločné zdieľanie, ale i riešenie nedorozumení. Aj vďaka LPP sa naše manželstvo stále obnovuje a my sa snažíme meniť. Čiže nielen my môžeme dávať ľuďom, alebo inak povedané, Boh sa dáva cez nás, ale aj zmýšľanie Ligy (cez Humanae vitae) dáva nám, obohacuje nás.
Po štyroch rokoch starostlivosti o deti sme obaja zatúžili po ďalšom dieťati. No ako nám ho Pán požehnal, tak si ho aj po troch mesiacoch tehotenstva vzal. Bolo to najsmutnejšie obdobie nášho života. Ale Pán koná skrze ľudí a my sme dokázali viac chápať manželov, ktorí práve v tomto období prichádzali na naše kurzy s túžbou po dieťati, ktoré neprichádzalo. Po deviatich mesiacoch sme opäť počali nový život a piate dieťatko – Klárku – sme si položili rovno pod vianočný stromček.
Ešte pred narodením Klárky sa Peťo zamestnal vo firme, ktorá nám dáva živobytie, ale zároveň ho naplno celodenne zamestnáva. Ako mnohí za rána odchádza večer prichádza, ak nie je aj niekoľko dní pracovne na služobných cestách úplne mimo rodinu, čo býva dosť často. Aj preto je Zuzka od narodenia našej najstaršej dcéry Zuzky (v apríli bude mať 20 rokov) doma. Aj keď nie je zamestnaná, pracuje „na plný úväzok“ v domácnosti celý deň, keďže Peťo po príchode z práce pokračuje v nej ešte do neskorých hodín.Je to možno len taká malá obeta, aby Peťo a deti mohli rozvíjať svoje talenty aj vo farnosti. Pravidelnými piatkovými a sobotňajšími nácvikmi, ktoré vedie Peter a dcéra Zuzka, cvičíme piesne na mládežnícke sv. omše, adorácie, koncerty a modlitbové dni. Okrem toho deti Peťo a Zuzka už pôsobia ako organisti vo farskom kostole a všetci navštevujú ZUŠ, kde každý hrá na viacerých hudobných nástrojoch. Bez tejto obety matky by sa to zrejme nedalo. Naše deti okrem toho organizujú aj iné aktivity, ako je Denný letný tábor pre deti, koledovanie Dobrej noviny, mládežnícke stretká a výlety, atď... Nie vždy to ide ľahko a čas si naozaj musíme „strážiť“, aby sme ako rodina boli spolu. To je tiež parketou mamy. Keď nám je ťažko, pozrieme na kríž a spomenieme si na slová dona Bosca: „Odpočinieme si až v nebi.“ Často sa spoločne modlíme modlitbu, ktorá nás napĺňa novou Božou silou:
Večné Slovo, jednorodený Syn Boží, nauč ma pravej veľkodušnosti.
Nauč ma tebe slúžiť ako si to ty právom zasluhuješ.
Aby som dával a nepočítal.
Aby som bojoval a nedbal na rany.
Aby som pracoval a netúžil po odpočinku.
Aby som sa obetoval a nečakal inú odmenu ako vedomie,
že som splnil, tvoju svätú vôľu, lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.
Amen.
Nie je to vždy jednoduché a ideálne. Aj my máme svoje problémy a starosti. Peťa po operácii kolien a chrbtice bolievajú obe kolená a chrbát. Teraz tesne pred Vianocami bol už na druhej operácii oboch kolien a celé štyri týždne nesmel našľapovať na nohy. Zuzka potláča anémiu a s tým súvisiacu aj únavu. Aj toto patrí k nášmu každodennému životu, tak ako angažovanosť v Lige, ktorá nás teší, napĺňa a vzájomne spája.
Prijatie a učenie prirodzených metód LPP nie je pre nás metóda plodných a neplodných dní (kedy áno a kedy nie), ale je to predovšetkým životný štýl. Môžeme o tom svedčiť vlastným životom, lebo práve vtedy, keď sme to najmenej čakali, prišli roky skúšky a znovu hľadania. Je to neustále obnovovanie svojho manželského sľubu. Nikdy sme si nepomysleli, že práve vtedy, keď budú deti vyrastať, to bude také ťažké. I my sme sa museli znova hľadať, nachádzať, znovu učiť otvárať, ale i prijímať únavu, vyčerpanie, chorobu, pracovné vyťaženie (Peťa v práci a Zuzky doma), vyrastanie detí z „detských plienok“ i pocit vyrovnania sa s tým, že už možno ďalšie dieťa nepríde do našej rodiny. Vďaka Lige, sviatostiam, ale i opakovanými návštevami modlitbového miesta Medžugorie sme opäť vstávali a obnovovali naše sviatostné manželstvo.
Pre všetkých čitateľov Novín z rodiny zanechávame tri „naše“ myšlienky:
1. Muž potrebuje fyzický kontakt, ale žena potrebuje citové naplnenie.
2. Nech slnko nikdy nezapadá nad vašim hnevom.
3. Nečakaj, že budeš obdarovaný láskou, lebo ak sa sám o to nepričiníš, ako má vedieť ten druhý, že toto je tvoja túžba?
