Zuzka Dibdiaková
Bývam v Zákamennom na Orave, mám 34 rokov a s manželom Antonom už šesť rokov tvoríme rodinku, do ktorej nám Boh požehnal päť detí. Som učiteľkou na 1. stupni ZŠ školy (momentálne na materskej dovolenke s našimi trojmesačnými dvojičkami). Máme doma malé hospodárstvo i záhradku, kde si dopestujeme zemiaky i zeleninu. Ak mi to čas dovolí, rada háčkujem, šijem a čítam knihy. Od novembra som sa stala poradkyňou LPP pre STM prirodzeného plánovania rodičovstva, čomu som veľmi rada, pretože poznatky získané týmto školením môžem aplikovať predovšetkým v našom manželstve a zároveň pomôcť iným. PPR sprevádza naše manželstvo od prvého pôrodu, kedy sme boli postavení pred otázku, ako budeme plánovať našu rodinu. Chceli sme žiť sviatostným spôsobom života a tak sme antikoncepciu a všetky prostriedky s tým súvisiace obaja odmietli. Dohoda znela, že si budeme dávať pozor, a ak sa predsa bábätko pritrafí, samozrejme si ho necháme. Veľmi skoro som však zistila, že tadiaľ cesta nevedie. Oslovila som kolegyňu, o ktorej som vedela, že používajú plodné a neplodné dni. Dodnes som jej veľmi vďačná, že prišla, vysvetlila, doniesla literatúru, poradila. (Ďakujem Katka.) Učiť sme sa začali v najťažšom – popôrodnom období, navyše zdržanlivosť, ako čerstvým manželom, bola pre nás nesmierne náročná. Možno o to viac, že manžel nevidel rozdiel medzi dávaním si pozor a PPR, keďže cieľ bol ten istý: oddialiť počatie. Až po 4 rokoch sme mali možnosť v susednej dedine absolvovať kurz STM, kde si manžel vyjasnil všetko, čomu nerozumel a začali sme spolupracovať (medzitým sa nám narodili dve deti, za ktoré veľmi ďakujeme, ale vtedy nám nebolo všetko jedno) a spolupracujeme úspešne až dodnes. Štvrté tehotenstvo bolo konečne plánované, a ešte dvojnásobné. Po kurze STM, plná vďačnosti, som začala rozmýšľať nad tým, prečo nám to ako snúbencom nikto nepovedal na predmanželskej náuke, či o tom u nás ľudia vôbec vedia. A cítila som veľkú túžbu podeliť sa s tým, čo som sa dozvedela. Keď ten hlas neutíchal, asi po polroku od kurzu, som pozbierala všetku svoju odvahu a povzbudená mojim manželom, som zašla za našim p. farárom, či by mi dovolil viesť v kostole nástenku o PPR. Následne 2 mesiace na to sme už s p. farárom zorganizovali prednášku s manželmi Predáčovcami: Katolícke manželstvo za dverami spálne v rámci Národného týždňa manželstva a hneď na to kurz. Potom ma Dodo so Simonkou oslovili, či by som si nechcela urobiť školenie na poradcu. Keďže som sa aj ja už pohrávala s touto myšlienkou, súhlasila som.
PPR vnieslo do nášho manželstva predovšetkým vzájomnú úctu, prehĺbilo našu spoločnú lásku i lásku k Nebeskému otcovi, posilnilo dôveru medzi nami a spoločne sme prevzali zodpovednosť za veľkosť našej rodiny. A obdobia zdržanlivosti, hoci sú stále náročné, vniesli nový rozmer prežívania manželskej lásky, kde sa kreativite medze nekladú. A bonusom je naše vedomie, že sme sa vydali na cestu, ktorá nás vedie k čistote a je v súlade s učením Katolíckej cirkvi.
Sme pánu Bohu vďační za tento spôsob manželského života, ktorý sme vďaka PPR spoznali. A ďakujeme i nášmu Stvoriteľovi, že už na začiatku stvorenia myslel na naše radosti i trápenia, k nemu sa totiž utiekame s prosbou o pomoc, keď zdržať sa je tak ťažké.[
