Zaujímalo by ma, prečo je podľa učenia Cirkvi dovolené na oddialenie tehotenstva používať len prirodzené metódy a nie napríklad kondóm. Úmysel je predsa ten istý.
A druhá otázka: sú nejaké objektívne kritéria (magistérium stanovené)dôvody, kedy manželia môžu oddiaľovať tehotenstvo, alebo je to na subjektívnom zvážení na manželov?
Ďakujeme za položené otázky, aj za Vašu dôveru voči Lige pár páru.
Na predchádzanie tehotenstvu, ako ste správne napísali, je dovolené používať len prirodzené metódy plánovania rodiny. Kondóm medzi ne nepatrí – nepatrí totiž medzi metódy prirodzené, ale medzi metódy antikoncepčné.
Predovšetkým je potrebné vedieť, že Cirkev nedelí z morálneho hľadiska antikoncepciu na „umelú/vyrobenú“ - a teda zlú a prirodzenú/prírodnú (a teda dobrú). Takéto označovanie je mätúce a často je zdrojom nepochopenia podstaty učenia Cirkvi.
Pojem „prirodzený“ môže mať prinajmenšom dva rôzne významy: skrývajú sa za ním veci veci „nevyrobené ľudskou rukou“ (hodil by sa pre ne skôr výraz „prírodné“) a potom skutky, ktoré sú v súlade s Božím poriadkom stvorenia, ktorý je ľudským rozumom poznateľný (tj. prirodzeným zákonom). Morálna teológia sa v prípade antikoncepcie odvoláva na druhý z uvedených významov.
Cirkev vo svojom učení jasne rozlišuje dve morálne odlišné skutočnosti: na jednej strane antikoncepciu – t.j. vedomé a úmyselné zabránenie počatiu, ktorého princípom je zásah do plodivého procesu v ktorejkoľvek jeho fáze a abstinenciu od pohlavného styku, tak periodickú, ako aj trvalú – teda prirodzené plánovanie rodiny.
Inak povedané, Cirkev učí, že akákoľvek antikoncepcia („prírodná“ i „umelá“) je zlá a že PPR antikoncepciou nie je, pretože abstinencia nie je antikoncepcia.
Pýtate sa, aký je rozdiel medzi antikoncepciou (kondóm) a PPR, keď je úmysel ten istý.
Podstata antikoncepcie nie je v úmysle predísť tehotenstvu. Tento úmysel, cieľ, v skutočnosti Katolícka cirkev nenazýva antikoncepčným: v encyklike Humanae vitae hovorí, že môžu jestvovať oprávnené dôvody, kvôli ktorým sa manželia rozhodujú na určitý čas alebo natrvalo predchádzať tehotenstvu. S tým súvisí vlastne aj ďalšia časť Vašej otázky, ku ktorej sa ešte vyjadrím.
Ak sa rozhodnú manželia predísť tehotenstvu abstinenciou od manželského aktu v plodnej fáze cyklu ženy, tiež majú úmysel zamedziť počatiu – a predsa ich počínanie Cirkev nenazýva antikoncepciou. Nazývať abstinenciu od pohlavného styku antikoncepciou (aj prirodzenou antikoncepciou) je absurdné – pretože by sa ňou stával všetok čas, ktorý manželia nevenujú pohlavnému životu.
Rozdiel medzi antikoncepciou a PPR nespočíva v účele (cieli) konania, pretože ten môže byť rovnaký: vyhnúť sa počatiu pri pohlavnom styku. Ale mravnosť skutku nie je určená len účelom (cieľom). To by znamenalo, že „účel svätí prostriedky“.
Rozdiel medzi antikoncepciou a PPR spočíva v tom, ako svoj cieľ dosahujú, ako „fungujú“. Je to rozdiel v použitých prostriedkoch. V prípade PPR je prostriedkom kontroly počatia abstinencia. V prípade antikoncepcie je to úmyselné spôsobenie neplodnosti. PPR nespôsobuje neplodnosť. Prezervatív áno. Keď ľudia používajú antikoncepciu, rozhodujú sa vlastne pre dve veci:
(1) či budú, alebo nebudú mať pohlavný styk (pravdepodobne budú, inak by sa otázkou antikoncepcie nezaoberali),
(2) ako zabrániť tomu, aby pri pohlavnom styku, o ktorom si myslia, že môže byť plodný, došlo k počatiu.
Inými slovami: myslia si, že pohlavný styk môže viesť k počatiu, ale tento prirodzený následok svojho konania nechcú prijať. A pretože sa nechcú pohlavného styku zriecť, úmyselne urobia neplodnými seba (a tým aj pohlavný styk). Rozmýšľajú, ako sa zbaviť následkov svojho konania.
Pri PPR je to inak. Manželia totiž na rozdiel od tých, čo používajú antikoncepciu, vedia, že antikoncepciu vôbec nepotrebujú. Žena je totiž vo väčšine svojho cyklu biologicky neplodná. Stačí sa len naučiť „čítať“ príznaky jej tela prijať zodpovednosť za následky vlastného konania. Na rozdiel od užívateľov antikoncepcie používatelia PPR prijímajú skutočnosť, že pohlavný styk v plodnom období môže viesť k novému životu. A tak, keď vedia, že na prijatie daru nového života nemajú dosť síl, jednoducho príjmu abstinenciu v plodnom období. Nerobia nič, čo by neplodnosť spôsobilo. Rozhodujú sa len pre jedinú vec: či budú, alebo nebudú mať pohlavný styk. Majú vždy „nechránený“ pohlavný styk, skutočný „manželský sexuálny akt“. Vždy si vzájomne dávajú, čo si v ten deň môžu dať. Nič si nenechávajú pre seba. Nič neodmietajú zo svojho tela alebo tela toho druhého. Dávajú sa so všetkým, bezvýhradne. Svojím telom obnovujú manželskú zmluvu. Sú znamením dávajúcej sa lásky Krista a cirkvi.
Tento rozdiel sa snažila vysvetliť už encyklika Humanae vitae a konštitúcia Familiaris consortio:
„Cirkev zostáva verná sebe i svojmu učeniu, keď uznáva, že manželia môžu brať do úvahy neplodné obdobia, alebo keď vyhlasuje za vždy nedovolené používanie takých prostriedkov, ktoré priamo prekážajú počatiu, hoci sa toto druhé počínanie dovoláva dôkazov, ktoré sa zdajú čestné a vážne. V skutočnosti sa oba tieto prípady hlboko odlišujú: v prvom prípade manželia oprávnene využívajú možnosť, ktorú im dala príroda; v druhom zasa prekážajú, aby počatie prebiehalo podľa svojho prirodzeného poriadku. Nedá sa poprieť, že manželia sa v oboch prípadoch so vzájomným súhlasom a z prijateľných dôvodov chcú vyhnúť počatiu a mať istotu, že nebudú mať deti. Treba však súčasne uznať, že iba v prvom prípade sa manželia vedia zdržať manželského styku v plodných obdobiach, kedykoľvek z primeraných dôvodov nie je želateľné počať dieťa“ (HV 16).
„Ide tu o rozdiel omnoho rozsiahlejší a hlbší, ako sa obyčajne myslí, lebo tu stoja oproti sebe dve nezlučiteľné chápania ľudskej osobnosti a sexuality. Voľba prirodzených cyklov prináša so sebou aj prijatie času samej osoby, čiže ženy, a tým aj prijatie dialógu, vzájomného rešpektu, spoločnej zodpovednosti a ovládania sa. Prijať tento čas a dialóg znamená to isté, ako uznať súčasne duchovný i telesný ráz manželskej jednoty, znamená aj prežívanie osobnej lásky so svojou požiadavkou vernosti“ (FC 32).
Prijateľným štýlom to vysvetľuje aj Christopher West, z ktorého knihy Radostná zvesť o sexe a manželstve je čerpané na iných miestach brožúrky:
„Ak kladieme dôraz na „prirodzené“ verzus „umelé“ metódy, nepochybne ťažko uvidíme zásadný rozdiel medzi periodickou abstinenciou a antikoncepciou. Mnohé veci, ktoré používame, sú umelé, napr. polystyrén, avšak nie sú nemorálne. Čím sa potom líši umelá kontrola počatia?
Cirkev nie je proti umelej kontrole počatia preto, že je umelá, ale preto, že je antikoncepčná. Antikoncepcia je voľba ľubovoľnej metódy, ktorou rušíme prokreatívny potenciál daného pohlavného styku. … To sa dá dosiahnuť veľkým množstvom umelých prostriedkov a hormónov alebo chirurgickou sterilizáciou. Dá sa to však dosiahnuť aj bez použitia čohokoľvek umelého, napr. pri prerušovanej súloži. Aby sa predišlo veľkému množstvu zmätkov pri opise toho, s čím presne Cirkev nesúhlasí, najvhodnejšie je použiť slovo antikoncepcia. Umelá s tým nemá skutočne nič spoločné a toto slovo je v diskusii lepšie úplne vynechať.
Navyše Cirkev schvaľuje PPR nie preto, že je „prirodzené“ ako opak umelého, ale preto, že v nijakom prípade nie je antikoncepčné. Pár praktizujúci PPR nikdy neruší prokreatívny potenciál daného pohlavného styku. PPR nie je prirodzenou antikoncepciou. Nie je to vôbec žiadna antikoncepcia.“
A tu sa ešte vrátim k tým dôvodom na predchádzanie tehotenstva. Pýtate sa, či sú nejaké objektívne kritéria stanovené magistériom, kedy manželia môžu oddaľovať tehotenstvo, alebo je to na subjektívnom zvážení na manželov.
Dobrá otázka :-). Cirkev ako Matka a učiteľka nás učí, vysvetľuje a objasňuje, čo je dobré a čo je zlé. V tejto oblasti – morálky sexuálneho života – neurčuje ona, čo je dobré a čo nie. Cirkev nie je pôvodcom toho prirodzeného zákona – preto o ňom nemôže rozhodovať – to píše už Pavol VI. v encyklike Humanae vitae. Teda napr. antikoncepcia nie je mravne zlá preto, že ju Cirkev „zakazuje“, ale Cirkev ju „zakazuje“ preto, lebo antikoncepcia JE zlá. (Slovo „zakazuje“ som dala do úvodzoviek preto, lebo v podstate Cirkev nič „nezakazuje a nedovoľuje“ - ona len učí o tom, čo dobré je a čo dobré nie je. Preto nikdy nemôže povedať, že v niektorých situáciách bude antikoncepcia dobrá – a teda „dovolená“.
Píšem to preto, lebo odpoveď na otázku o objektívnych kritériách je podobná: Cirkev nikde nevymenúva zoznam kritérií na predchádzanie tehotenstvu. Cirkev stále učí, že manželia sú zodpovední za veľkosť svojej rodiny a keďže sú spolupracovníkmi s Bohom Stvoriteľom, Boh im „delegoval“ tento diel zodpovednosti. Boh si neponechal toto rozhodovanie iba pre seba. Manželia majú zvážiť svoje podmienky – zdravotné, ekonomické, sociálne... a v dialógu lásky sa rozhodnúť, koľko detí a kedy pozvú do svojho života.
„Manželia vedia, že v úlohe životodarcov a vychovávateľov – a to treba pokladať za ich vlastné poslanie – sú spolupracovníkmi a sťaby tlmočníkmi lásky Boha Stvoriteľa. Preto nech plnia túto svoju povinnosť zodpovedne ako ľudia a kresťania. Poslušní a úctiví voči Bohu, nech si v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvoria správny úsudok. Pritom nech prizerajú jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, čo sa už narodili, alebo prichádzajú do úvahy v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne, a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. … Spomedzi manželov, čo takto plnia svoju Bohom uloženú povinnosť, treba sa zvlášť zmieniť o tých, ktorí po spoločnom rozumnom uvážení veľkodušne súhlasia mať a primerane vychovať aj väčší počet detí“ (GS 50).
Môže sa stať, že manželia budú používať metódy PPR nesprávnym spôsobom – pre neopodstatnené dôvody. Ale i tu nie je zlo v samotnej metóde PPR, ale v úmysle tých, ktorí takto metódu zneužívajú. Manželia sú totiž povolaní tiež k tomu, aby boli veľkorysí v službe životu. Sú povolaní tiež k tomu, aby dôverovali Bohu, že ak budú veľkorysí, on bude veľkorysý tiež. No stále zostáva konečné rozhodnutie na manželoch. Plodivý účel manželstva nie je naplnený len tým, že manželia majú deti, plodivý účel je vždy formulovaný ako „plodenie a výchova detí“ (porov. HV 8). Pred vydaním encykliky Humanae vitae skúmali otázky manželskej morálky viaceré komisie teológov. V správe krakovskej komisie, ktorú viedol vtedy ešte kardinál Wojtyła, sa píše:
„Otvorenosť novému životu musí sprevádzať zodpovednosť. … Počet detí, ktoré sa majú narodiť, sa nesmie nechať na náhodu, ale musí sa rozhodnúť v dialógu lásky medzi manželom a manželkou.“
Z tohto vyplýva, že manželia majú právo i povinnosť rozhodovať o počte detí, o tom, či a na koľko chcú tehotenstvu predchádzať – a zodpovedať sa budú Pánovi. Nik z ľudí im nemôže určovať, koľko majú mať detí.
Milá pani, dúfam, že som Vám uspokojivo odpovedala na Vaše otázky. Ak by ste mali záujem vedieť viac, prikladám aj posledné číslo obežníka Hnutia pre život z Českej republiky, ktoré sa mi dostalo pred pár dňami. Myslím, že viaceré články sa venujú tejto problematike podrobnejšie.
Pozdravujem,
Schindlerová Mária, LPP