Hriech je dobrovoľné a vedomé prestúpenie Božej vôle. Kto však vie a môže povedať, čo je Božia vôľa v tejto veci, ak mu to nebolo zjavené alebo ak sa to priamo neuvádza v Biblii?
Dlho som hľadal odpovede a rozmýšľal nad dôvodmi, prečo Cirkev odporúča PPR. Ale vyhlásiť niečo za hriech ide ďaleko za hranicu odporúčaní. (koniec otázky doručenej do internetovej poradne LPP)
Cirkev to vyhlásila na základe už spomínaného prirodzeného zákona. (Redakčníá poznámka: Konkrétnejšie sme sa venovali prirodzenému zákonu v článku Na základe čoho definuje Cirkev, že manželský akt musí byť spojivý a plodivý zároveň?). A pokiaľ ide o Božiu vôľu, tú poznávame svedomím – ale (znovu katechizmus pripomína, že) svedomie si musíme formovať: „Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom. ... Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou Cirkvi“ (KKC 1783).
Ďalej hovorí Katechizmus o mylnom svedomí: „Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a s Božím zákonom, alebo naopak, mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje (KKC 1786). Človek je vždy povinný poslúchať istý úsudok svojho svedomia. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti. ... Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, „keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie (GS 16)“ (KKC 1790, 1791).
Aby sme poznali pravdu, a teda Božiu vôľu, máme okrem rozumu a svedomia aj vieru – a ako správne hovoríte, Písmo a Tradíciu. Ale Písmo nám „nespadlo z neba“ – aj keď jeho autorom a inšpirátorom je Boh, konečný zoznam kánonických kníh – teda textov zaradených ako inšpirovaných Bohom – to nám dala Cirkev. Aj celé dejiny spásy ukazujú rovnakú líniu: Boh zjavoval ľuďom svoju vôľu cez vybraných vodcov – Noe, Mojžiš, Eliáš, proroci... a nedal Bibliu hneď Adamovi a Eve. Až Mojžišovi hovorí: nauč ich pieseň, toto zapíš a pod.
Preto aj my dnes, keď prijímame Bibliu ako skutočne Božie slovo, vždy ju musíme chápať a vysvetľovať v jednote s Cirkvou. Ak by sme si ju vysvetľovali po svojom, dostaneme sa tam, kde sú teraz protestantské cirkvi, ktorých je niekoľko tisíc denominácií a vzájomne sa líšia vysvetlením Písma – jedni to chápu tak, iní onak.
A hoci v Písme nemáme priamo a doslovne napísané: „nebudeš používať antikoncepciu“, učenie Cirkvi o manželskej čistote biblické je. (Podobne ako nemáme v Biblii konkrétne napísané: nebudeš užívať drogy, nebudeš pestovať marihuanu a pod.). Nechcem Vás príliš zdržiavať, lebo o tejto téme môžem popísať niekoľko strán. Ale aspoň to podstatné:
V Biblii je základnou témou pojem zmluvy. Boh uzatvára zmluvu – s človekom, s manželským párom, s Abrahámovým rodom, s vyvoleným národom a nakoniec s celým ľudstvom. Každá zmluva mala svoj zmluvný znak – napríklad znakom zmluvy s ľudskou rodinou bola dúha, pri Abrahámovi to bola obriezka, znak zmluvy s ľudstvom je Eucharistia...
Čo je znakom manželskej zmluvy? Manželské sebadarovanie. To, že sa slovo (manželského sľubu) stáva telom, že ho manželia svojím telom aj žijú. A vždy, keď majú normálny manželský akt ako prejav svojej lásky – nie vynútený bez ohľadu na druhého, a zároveň ničím nie je tento akt zneplodnený, vždy vtedy symbolicky obnovujú svoj manželský sľub.
Styk s antikoncepciou je styk s výhradou – určitú časť osoby nechcem prijať – potenciálnu plodnosť ženy alebo muža. Človek chce prežiť to uspokojenie, dobrý pocit, ale bez následkov. Akoby sme sa chceli najesť, cítiť na jazyku chuť jedla, ale už nechceme, aby nám jedlo dodalo energiu, tak ho naschvál vyvrátime – tak to robili kedysi pohanskí Rimania a dnes to robia ľudia, ktorí majú poruchu príjmu potravy – normálne to nie je.
No aj explicitne máme v Biblii príbeh Onana, ktorý navonok prešiel celým aktom manželskej zmluvy so ženou Tamar (mal si ju vziať) – styk a rozkoš mal, ale potom chcel znemožniť následky svojho správania, a tak „vylieval semeno na zem“. Boh ho potrestal smrťou – ale nie len preto, lebo nechcel dať Tamare dieťa. Veď to ani nemusel s ňou spať. Tak sa previnili voči nej aj iní – ale on si vzal len časť – a čítame, že Bohu sa nepáčilo, čo robil.
Cirkev má moc od samého Krista, aby zväzovala a rozväzovala – aby učila a usmerňovala. To, že styk s antikoncepciou je hriech, bolo jasné od počiatku. (Nakoniec, Boh nikdy nikde nevyzval ľudí, aby antikoncepciu používali.) Cirkev cítila potrebu dať svojim veriacim jasnú orientáciu – preto už napr. Lev XIII. (pontifikát 20. február 1878 – 20. júl 1903) vyhlásil, že antikoncepcia je vážne zlo a hriech. Podobne aj neskôr pápeži, ktorí nasledovali po ňom, vrátane terajšie pápeža Františka. Najviac v tejto oblasti urobil asi Ján Pavol II., ale nemôžeme vynechať ani Pavla VI. a jeho encykliku Humanae vitae – ňou reagoval na vznik a rozšírenie v tej dobe predovšetkým hormonálnej antikoncepcie. Komisia, ktorú ustanovil ešte Ján XXIII. mala aj laické manželské páry. Skúmali otázku, či by antikoncepcia nemohla manželom uľahčiť ich poslanie. Závery sú v spomínanej encyklike a sú jasne ohlásené. V Katechizme takisto. Ale úprimne: koľko kresťanov aspoň jeden raz v živote katechizmus prečítalo? Alebo encykliky – sú určené všetkým ľuďom dobrej vôle.
Cirkev nemlčí a nevydáva len nariadenia. Okrem tejto učiacej a vysvetľujúcej úlohy nám Cirkev sprostredkúva Božiu milosť a silu – cez sviatosti, najmä cez sviatosť Eucharistie. Vždy – a zvlášť vtedy, keď je odmietnutie hriechu náročné – by sme mali viac využívať tieto prostriedky milosti. Lebo ísť do kostola a na prijímanie 4 x za mesiac je málo na to, aby sme tú silu odolať mali... Eucharistia nie je len odmena za to, že sme dobrí – to je aj sila, aby sme dobrí mohli byť.
Mária Schindlerová
Legenda: KKC- Katechizmus katolíckej cirkvi
GS- encyklika Gaudium et Spes