Slovenská legislatíva
V roku 2004 bol počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu prijatý tzv. Antidiskriminačný zákon. Tento zákon zavádza pojem diskriminácie z dôvodu pohlavnej alebo rodovej identifikácie. Tento zákon zároveň zavádza zákaz diskriminácie z dôvodu rodu v Zákonníku práce, v zákone o sústave základných a stredných škôl a zákone o zdravotnej starostlivosti. Antidiskriminačný zákon bol povinnou transpozíciou troch smerníc EU, ktoré riešili otázku rovnakého zaobchádzania.
Ani v jednej z týchto troch smerníc, prijatých v roku 2000, sa však nenachádza slovo rod. Len jedna z nich hovorí o diskriminácii aj z dôvodu sexuálnej orientácie, ale aj to iba v súvislosti so zamestnaním.
V októbri 2007 prvá vláda Róberta Fica zriadila Radu vlády pre rodovú rovnosť. Podľa oficiálnej tlačovej správy tým plnila jeden zo záväzkov z Programového vyhlásenia, v ktorom sa zaviazala, citujem: “presadzovať v politike rovnoprávnosť žien a mužov ako dôležitý faktor rozvoja demokracie a realizácie ľudských práv tak, aby sa naplnili záväzky vyplývajúce z Lisabonskej stratégie, ako aj z medzinárodných zmlúv. Rada (…) by mala mať za úlohu navrhovať opatrenia a usmerňovať činnosti zamerané na podporu rodovej rovnosti s cieľom predchádzať diskriminácii z dôvodu pohlavia.”
Uznesením vlády Ivety Radičovej z marca 2011 bol schválený nový Štatút Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť (ďalej len “štatút”). Už na prvom zasadnutí Rada prijala vyhlásenie, v ktorom žiada zriadenie špeciálneho výboru pre práva osôb s neheterosexuálnou orientáciou. Uznesenie však vláda hlasmi ministrov za KDH a SDKÚ-DS ignorovala a výbor nebol zriadený.
Po predčasných voľbách v minulom roku, v júni aktivisti bojujúci za práva lesieb, bisexuálov, gejov a transsexuálov verejne vyzvali druhú vládu Róberta Fica, aby takýto výbor zriadila. V októbri sa tak stalo a vznikol Výbor pre práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb (skratka LGBTI).
Z tejto krátkej historickej rekapitulácie je na prvý pohľad zrejmá jedna vec: v priebehu posledných piatich rokov sa významne zmenila a rozšírila definícia termínu rod a rodová rovnosť.
Čo je vlastne “rod”?
Pojem “rod” (po anglicky “gender”) sa dlho prekladal do slovenčiny ako “pohlavie”. V tomto význame sa používal aj v európskej legislatíve, na ktorú sa obhajcovia rozšírenej definície tohto termínu často odvolávajú. Čl. 2 Zmluvy o založení ES hovorí, že podpora rovnoprávneho postavenia mužov a žien je jednou z úloh Európskeho spoločenstva. Čl. 3 (2) hovorí, že Spoločenstvo sa vo všetkých svojich činnostiach zameriava na odstránenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami. Článok 13 zmluvy umožňuje prijať opatrenia na boj proti diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, zdravotnom postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania, komplexne pokrýva viacero aspektov rovnakého zaobchádzania a zároveň nahradila niekoľko rôznych smerníc, ktoré tieto aspekty upravovali v minulosti. Ako som už spomenula, v tejto smernici sa objavuje aj zákaz diskriminácie v zamestnaní na základe sexuálnej orientácie. Tá je uvádzaná ako samostatný dôvod diskriminácie.
Pokiaľ sa v anglických zneniach týchto smerníc používa termín “gender”, je zrejmé, že sa vzťahuje na mužské a ženské pohlavie.
Situácia sa však v posledných rokoch zmenila, minimálne na úrovni politiky. Ten, kto sa zaoberá EÚ alebo národnými usmerneniami “rodovo orientovanej politiky”, veľmi rýchlo zistí, že tento termín jei ťažko uchopiteľný. Často sa jednoducho stotožňuje s “rovnoprávnosťou” mužov a žien, niekedy s lepším “zosúladením zamestnania a rodiny” pre ženy. Táto nejednoznačnosť je úmyselná, pretože v modernej politike sa uprednostňujú výrazy, ktoré sa môže ľubovoľne meniť podľa nálady verejnosti, ako napríklad “sociálna spravodlivosť”, “udržateľnosť”, reprodukčné a sexualne prava a podobne. Sú to pojmy, ktoré môžu znamenať všetko, alebo nič.
To platí aj pri rodovej rovnosti. Tu však ide o viac než len o “zrovnoprávnenie” (tento termín tiež môže znamenať čokoľvek). Slovo “Gender” sa v angličtine vzťahuje na kultúrne a sociálne určené pohlavie, nie biologické – takéto rozlišovanie je možné len v niekoľkých málo jazykoch. Svedčia o tom predovšetkým mnohé uznesenia Európskeho parlamentu, ale aj materiály vypracovávané Európskou komisiou.
V pozadí je vždy položená otázka, možno skôr podozrenie, či nedochádza k nejakému “diskriminačnému” správaniu, či sa nepostupuje podľa neodôvodnených, svojvoľných stereotypov, či sa nepreberajú rodovo špecifické vzory, ktoré vznikli na kultúrnom pozadí. Politika “gender mainstreamingu” sa usiluje zrušiť rozdiely medzi mužmi a ženami, ktorých pôvod vidí ako “kultúrny”, založený na zvykoch a tradíciách. Domyslene do konca by táto politika viedla k úplnej rovnosti medzi pohlaviami a biologické pohlavie by bolo zredukované na nepodstatnú vlastnosť človeka, ktorá nie je významnejšia, než napríklad rozdielna farba vlasov.
Otázka na komisiu
V minulom volebnom období som bola predsedníčkou parlamentného výboru, ktorý sa dovtedy volal Výbor pre práva žien a rovnosť príležitostí. Jeho dnešný názov znie: Výbor pre práva žien a rodovú rovnosť. O zmene názvu výboru nerozhodli volení poslanci parlamentu, ale úradníci bez mandátu od voličov. A veľkú časť jeho agendy dnes tvorí problematika ľudí s inou ako heterosexuálnou orientáciou.
V júli minulého roka som preto ako poslankyňa EP položila Komisii písomnú otázku. Spýtala som sa, na akom právnom základe Komisia používa pojem rod v oficiálnych publikáciách EÚ a čo si od toho sľubuje.
V Zmluve o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), ktorá je primárnym zdrojom európskeho práva, sa hovorí len o rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami. Pojmy “rod” a “rodová rovnosť” sa však v oficiálnych materiáloch čoraz častejšie používajú v širšom význame a zahŕňajú aj špecifické práva LGBTI osôb. Dovoľte aby som citovala z odpovede komisárky Redingovej: „Pojmy “rod” a “rodová rovnosť” (napr. uplatňovanie hľadiska rodovej rovnosti, rodové stereotypy atď.) sú už dlho používané, a to nielen odborníkmi a v akademickom prostredí, ale aj národnými vládami, parlamentmi a verejnými správami na celom svete a v EÚ, ako aj medzinárodnými organizáciami. Používanie tejto terminológie teda nepredstavuje nový vývoj.”
Táto odpoveď Komisie je prinajmenšom zavádzajúca, keďže termín “gender” sa dnes preukázateľne používa v oveľa širšom zmysle, než ešte pred piatimi rokmi. Zároveň je priznaním, že pre takéto rozšírenie významu termínu “rod” neexistuje žiadny právny základ v európskom práve. Komisia potvrdila, že používa toto slovo v novom význame preto, pretože to robí každý. Povedané inak, Európska komisia sa usiluje o ideologickú politiku bez právneho základu.
“Rod” v medzinárodnom práve
Rozšírené chápanie termínu “gender” nemá oporu ani v medzinárodnom práve. Jeho jedinú definíciu nájdeme v Rímskom štatúte Medzinárodného trestného tribunálu v článku 7. Tá je plne v súlade s dovtedajším chápaním medzinárodného práva a definuje termín “gender” ako, citujem: “poukazujúci v spoločenskom kontexte na obe pohlavia, mužov i ženy. Termín “pohlavie” nenaznačuje iný význam, ktorý by sa líšil od už uvedeného významu.” Aj preto v kodifikovanom slovenskom znení Rímskeho štatútu, tak ako bol zverejnený v Zbierke zákonov, sa slovo “gender” prekladá ešte ako “pohlavie”.
Náznak zmeny vo význame sa objavil počas Štvrtej svetovej konferencie o ženách, ktorá sa konala v roku 1995 v Pekingu. V neformálnych diskusiách sa tam objavilo iné, radikálne chápanie termínu “gender”. To však bolo odmietnuté. Predseda konferencie na odporúčanie väčšiny členských štátov výslovne vyhlásil, že slovo “gender” sa používa v obvyklom všeobecne chápanom význame. Vzťahuje sa teda na mužov a ženy. Zdôraznil tiež, že nebol zamýšľaný “žiaden nový význam alebo konotácia tohto termínu”.
Žiaľ, toto vyhlásenie predsedu Pekinskej konferencie nie je záväznou súčasťou prijatých dokumentov.
Ideové korene
Feminizmus sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia ignoroval rozdiely medzi pohlaviami. Tieto feministky sa chovali tak, ako keby ženy nemali žiadne pohlavie a museli preto bojovať o to mužské, podobne ako proletariát v komunistickej revolúcii musí bojovať o vlastníctvo kapitálu. Normou bol muž a išlo o to, aby sa žena stala mužskejšou.
V deväťdesiatych rokoch feministická teória však tento názor opustila. Nahradila ho požiadavkou, podľa ktorej by pohlavie ako faktor v medziľudských vzťahoch a pri budovaní “spravodlivej” spoločnosti už nemalo hrať úlohu. Vychádza pritom z predpokladu, že neexistuje vopred daná identita, popisovaná kategóriou “žena(y)”. Namiesto biológie preberá úlohu osudu kultúra.
To nevyhnutne vedie k otázke, čo je vôbec identita, prípadne aký význam má pohlavie pre jej formovanie. Ak je pohlavie skutočne dôležité, má táto dôležitosť iba kultúrny pôvod? Je pohlavie pre formovanie identity podstatné?
Ak identita nie je jasne definovaná, potom to isté platí aj o pohlaví. Jednoznačnú bipolaritu muž-žena nahrádza kontinuum rôznych foriem pohlavia, ktoré môže mať podobu siahajúcu od “úplnej” ženskosti k “totálnej” mužnosti.
Hnacím motorom tejto revolučnej politiky, ktorá usiluje o dosiahnutie úplnej rovnosti medzi mužmi a ženami je názor, že akákoľvek nerovnosť vedie k hierarchizovaniu ľudí a to zase k podrobeniu a vykorisťovaniu. A tak sa dostávame k ďalšiemu zdroju rodovej ideológie, ktorým je marxistická a post-marxistická doktrína.
Klasický komunizmus sa nikdy netajil, že chce odstrániť “buržoázno-kapitalistické mocenské štruktúry.” Manželstvo a rodina nie sú podľa tohto chápania ničím iným, než produktmi mocenskej štruktúry, ktorá má slúžiť na udržiavanie moci kapitálu. Preto treba mládež sexualizovať, podporovať alternatívne formy partnerstva a zobrať deti čo najskôr zo starostlivosti rodičov.
Neustále sa snažia stvoriť “nového človeka”.
Ak sa biologicky podmienená identita raz a navždy pevne daná pohlavím, zmení na fakultatívnu rodovú seba-identifikáciu, požiadavka rovnosti nevyhnutne vedie k uzákoneniu “manželstva” osôb rovnakého pohlavia. Princíp rovnosti vytvára právny základ, ktorý takmer vylučuje opozíciu k takémuto zákonu.
Najčerstvejším príkladom je Francúzsko, kde bol argument rovnosti použitý pri presadení novej definície manželstva. Sloganom francúzskej socialistickej vlády sa stalo “manželstvo pre všetkých”. V tom istom týždni prešiel ten istý projekt v Britskom parlamente ako návrh konzervatívnej vlády. Britský premiér Cameron pritom už predtým varoval africké krajiny, že im bude odmietnutá všetka ekonomická pomoc, pokiaľ nezabezpečia homosexuálnym osobám rovnaké práva ako ostatným, nie len v otázke správania sa, ale tiež v možnosti uzatvárať manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia.
Inštitúcia rovnostárskeho manželstva je stredobodom revolučného projektu, ktorý sa usiluje prevrátiť najzákladnejšie štruktúry spoločenského života. Christiane Taubira, francúzska ministerka spravodlivosti, vyhlásila, že takzvané “manželstvo pre všetkých” bolo navrhnuté ako ozajstná zmena civilizácie. Ide o základy alternatívneho systému morálky, ktorý sa nazýva aj morálnym konsenzom, ktorý bude úplne nastolený po celkovom zničení jednoty rodiny, tak ako bola vnímaná počas stáročí a okolo ktorej sa postupne vybudovala a upevnila sociálna štruktúra najvyspelejších spoločností.
Našťastie aj nanešťastie je rodová politika na medzinárodnej aj európskej úrovni realizovaná takzvanou otvorenou metódou koordinácie. Výhodou tohto mechanizmu je jeho relatívna otvorenosť, ktorá umožňuje ľahšie angažovanie sa rôznym aktivistom a záujmovým združeniam. Dlho túto možnosť využívali najmä aktivisti presadzujúci rodovú ideológiu. Treba si však uvedomiť, že rovnako do tohto mechanizmu môžu – a mali by – vstupovať aj ženské asociácie a rodinné združenia, ktorým ide o zachovanie prirodzeného chápania ľudskej identity, manželstva, rodiny a medziľudských vzťahov. Pri hľadaní konsenzu totiž platí, že ten, kto chce byť vypočutý, musí hovoriť nahlas.
Podieľať sa na rozhodovaní a vykonávaní rozhodnutí umožňuje tiež informovať verejnosť o ich skutočnom obsahu. Verím, že v blízkej budúcnosti sa podarí aj u nás vydať knihu nemeckej autorky, sociologičky Gabriele Kuby o rodovej politike, ktorá umožňuje lepšie pochopiť súčasný stav a vytvára predpoklady na informovanie a vecnú diskusiu.
Čo sa týka verejnej politiky na Slovensku, mali by sme poznať skúsenosti z iných členských štátov, najmä uzatvorenia niektorých centier rodového výskumu. V Nórsku ukončilo svoju činnosť centrum rodovej ideológie, pretože nórska vláda zastavila financovanie tejto univerzitnej inštitúcie z dôvodu nedostatočných vedeckých podkladov. V Nemecku federálna vláda uzavrela prestížne nemecké Federálne stredisko rodového výskumu založené na Humboldovej univerzite, pretože táto inštitúcia neprinášala žiadne konkrétne výsledky. Vo Francúzsku novinári odhalili, že verejné dotácie na rodový výskum boli udeľované iba na základe politických priorít vlády. Tu by som odporúčala ctenému publiku podrobne analýzu inštitútu Leva XIII., ktorý predložil analýzu financovania politiky rodovej rovnosti na Slovensku.
Treba si uvedomiť jedno: neexistujú špeciálne ženské práva a mužské práva, neexistujú ani zvláštne práva ľudí s inou sexuálnou orientáciou. Existujú len prirodzené práva každej ľudskej osoby. V týchto právach sme si všetci rovní a spravodlivá spoločnosť musí úzkostlivo dbať o to, aby nikomu nemohli byť tieto práva upierané. Ja ako žena nemám menej, ale ani viac práv, ako môj manžel. Človek s homosexuálnou orientáciou nesmie byť diskriminovaný na pracovisku ani v politike, pokiaľ mu jeho sexuálna orientácia nebráni vo výkone jeho povinností. Žiaden človek nesmie byť občanom druhej kategórie. Ak sa však vyskytnú problémy, a tie sa vyskytnú vždy, treba ich riešiť priamo, a nie skryte cez zmeny definícií základných spoločenských vzťahov. Pretože takéto zmeny obchádzajú potrebu spoločenského konsenzu a vyvolávajú napätie.
Slovensko nemá žiaden právny záväzok voči EÚ, z ktorého by vyplývala povinnosť akceptovať rodovú ideológiu. Často však naši politici nedokážu čeliť tlaku na jej presadzovanie z toho istého dôvodu, aký uviedla v odpovedi na moju otázku komisárka Redingová – robia to aj inde, takže my asi musíme tiež. Presný opak je pritom pravdou. Aj my máme možnosť priamo ovplyvňovať a meniť podobu budúcej európskej legislatívy. A tým pádom nesieme svoj diel zodpovednosti za to, ako bude vyzerať Európa a Slovensko už v blízkej budúcnosti.