Ľudia, ktorí chcú zmeniť svoje homosexuálne cítenie, sú dnes diskriminovaní, hovorí Dr. med. Christl Vonholdtová v interview pre kath.net. Niet nijakých poukazov na to, že homosexualita je vrodená, jej zmena je však dnes tabu. Redaktor: Johannes Graf
Reichelsheim, 30.6.2012 (kath.net/jg) 015 253 -Homosexualita sa už viac ako 40 rokov nepovažuje za emocionálnu poruchu. Vedecké skúmanie príčin a možností terapie homosexuality odvtedy takmer neexistujú. To diskriminuje ľudí, ktorí si želajú zmeniť svoju orientáciu, hovorí lekárka Christl Vonholdtová z Nemeckého inštitútu pre mládež a spoločnosť. Cítia sa spoločnosťou ponechaní sami na seba, tou spoločnosťou, ktorá akceptuje iba ich zakotvenie v tejto orientácii, keď sa objavia homosexuálne pocity. Tie majú často korene v duševných zraneniach v ranom detstve, na čo poukazujú mnohé výsledky výskumu. Zmena homosexuálnych sklonov je možná, ak je tu motivácia, vytrvalosť, odvaha a citlivé terapie.
kath.net: V roku 1973 Americké združenie psychiatrov vyškrtlo homosexualitu zo zoznamu duševných porúch a odvtedy prinajmenšom v západných krajinách sa už nepovažuje za psychickú poruchu. Ukazujú skúsenosti ostatných 40 rokov, že toto rozhodnutie bolo správne?
Christl Vonholdtová: Bolo to politické rozhodnutie, ktoré padlo v určitej ideologickej klíme a pod nesmiernym politickým tlakom. Nové vedecké výskumy, ktoré by oprávnili zmenu v posudzovaní homosexuality z psychologického hľadiska, neexistovali.
Následok tohto rozhodnutia je, že vedecké poznatky v oblasti skúmania príčin a možností terapie homosexuality sa vo verejnosti takmer už nevyskytujú. To diskriminuje ľudí, ktorí by o tom chceli vedieť viac, pretože si želajú zmeniť svoje homosexuálne cítenie. Homosexualita nie je ani vrodená, ani geneticky stanovená. Právom konštatuje homosexuálny aktivista a sexuológ Prof. Martin Dannecker:
„Všetky v minulosti podniknuté pokusy homosexualitu biologicky zakotviť, treba označiť za stroskotané.“
Čo sa týka psychologického výskumu príčin: Množstvo výskumov poukazuje na to, že homosexuálne cítenie má svoje korene v prežitých duševných zraneniach v (ranom) detstve. Tu zohrávajú svoju úlohu predovšetkým: skoré zranenia z narušenia vzťahov dieťaťa s rodičmi, zvlášť s rodičom rovnakého pohlavia, potom sú to zranenia vo vzťahoch k rovesníkom a pocity komplexov voči nim. Dodatočnú úlohu môže zohrať sexuálne zneužívanie. Homosexuálne cítenie má často pôvod v určitom traumatizovaní. Môžeme povedať, že homosexualita je pokusom o odvrátenie bolestí, ktoré majú pôvod v ranej traume vo vzťahoch. V riešení tejto traumy a jej následkov spočíva kľúč pre ľudí, ktorí si želajú odstránenie homosexuality a rozvoj svojho – v ich tele predsa zakódovaného – heterosexuálneho potenciálu. Na základe rozhodnutia z r. 1973 však stále menej terapeutov uznáva tento kľúč, čo je na obrovskú škodu homosexuálne cítiacich ľudí, ktorí si želajú zmenu svojich sklonov.
kath.net: Máte neustále do činenia s ľuďmi, ktorí sa nedokážu zmieriť so svojou homosexualitou. Nespočíva to – ako tvrdia lobistické skupiny homosexuálov – v spoločenskej klíme?
Vonholdtová: Jeden môj priateľ, ktorý prežíva svoju homosexualitu ako neželanú a želá si zmenu, sa vydal k terapeutovi, ktorý mu poradil, aby išiel radšej do baru homosexuálov. Teraz chodí k inému. Na to musí však prekonať dlhú cestu, pretože vo veľkomeste, kde žije, nenašiel nijakého terapeuta, ktorý by ho v tom kompetentne podporoval. Povedal mi: „Keby som sa k tomu verejne priznal, rodina by ma podporila. Pretože som sa však rozhodol pre zmenu sexuality, nedostáva sa mi od rodiny nijakej podpory.“ – Akú odvahu má tento mladý muž napriek tomu kráčať cestou, ktorú spoznal pre seba ako správnu!
Spoločenská klíma napomáha dnes oveľa viac postoj tej rodiny ako toho mladého muža. Naša spoločnosť si to robí príliš jednoduché, keď hovorí: Veď to jasne prejavte, veď je všetko O.K. – Nie, všetko nie je O.K. Homosexuálne životné štýly sa zreteľne vyšším podielom spájajú s psychickými ochoreniami (hlboko spočívajúci strach, tlaky, depresie), s rôznym problematickým správaním a u mužov aj s telesnými ochoreniami. Hoci západné spoločnosti sú dnes k homosexuálnym životným formám tolerantnejšie, nové štúdie zo Švajčiarska ukazujú, že psychické ochorenia u homosexuálov pribúdajú. Začiatkom roka vo Švajčiarsku dokonca šokovala ľudí správa, že podiel nakazenia HIV medzi homosexuálmi vzrástol štvornásobne. Ľudia, ktorí žijú homosexualitu, sú zreteľne viac ohrození, čo sa týka promiskuity, neudržateľného sexuálneho správania a v rámci mužských partnerstiev je aj vyššie ohrozenie, čo sa týka sklonov k násiliu. Mladiství, ktorí sa správajú homosexuálne, sú častejšie páchateľmi aj obeťami pri sexuálnych schôdzkach.
Za tieto problémy a toto správanie nemožno jednoducho robiť zodpovednú spoločnosť. Stále znova opakované tvrdenie, že problémy spôsobuje odmietavý postoj spoločnosti voči homosexualite, nemožno nijako dokázať. Mnohé svedčí o tom, že sú bytostne spojené s homosexuálnym štýlom života.
kath.net: Možno homosexuálne sklony zmeniť? Ak áno, za akých predpokladov?
Vonholdtová: Ľudia, ktorí by sa chceli zmeniť, potrebujú silnú motiváciu, vytrvalosť a odvahu. Musia mať pevné predsavzatie vzdať sa homosexuálneho sexu. Zmena nie je ľahkou cestou a návraty k starému štýlu sú možné. Pritom je dôležité vedieť: zmena homosexuálnych pocitov sa nedeje priamou cestou, ale iba cez konštruktívne aj emocionálne zaoberanie sa životnými ranami. Iba skrze bolesť nad týmito často veľmi hlboko spočívajúcimi zraneniami - ktorou treba jednoducho prejsť – ako aj spracovaním smútku z rán sa môže dospieť k zmene na zrelú heterosexualitu. Okrem toho je potrebné podporujúce, priateľské okolie. Ženy a muži, ktorí si želajú zmenu, sa často cítia ponechaní sami na seba, opustení. Je potrebné mať niekoho – podľa možnosti rovnakého pohlavia – citlivého, orientujúceho smerom k dobrým zdravým vzťahom a s touto tematikou dobre oboznámeného terapeuta alebo terapeutku.
kath.net: Prečo by ľudia, ktorí majú problémy s homosexuálnym cítením, ich nemali jednoducho akceptovať?
Vonholdtová: Možno má oveľa viac ľudí s tým problémy, ako si myslíme. Istý muž, ktorý mnohé roky žije homosexuálne, mi povedal: „Na začiatku to ani pre mňa nebolo normálne.“ Takíto mladí ľudia majú často jemný cit na to, že homosexuálne správanie nie je v súlade s ich telom, že aj ich telo si vyžaduje doplnenie druhým pohlavím. Mnohí intuitívne cítia, že homosexuálny sex nedokáže odzrkadliť ich najhlbšiu identitu ako pohlavnej osoby, ako ženy, alebo muža. Niektorí dostali depresiu, keď počuli, že sa musia verejne k tomu priznať a žiť svoju homosexualitu. Mladým ľuďom, ktorí nás prosia o radu, by sme teda mali povedať: Ty nie si „homosexuál“. To je ideológia. Aj ty si stvorený, aby si sa nechal doplniť druhým pohlavím. Neoddaj sa homosexualite.
Veď homosexuálne cítenie si ľudia nevybrali. Ale homosexuálnu identitu si určite vybrali – možno preto, lebo títo ľudia nikdy nemali možnosť počuť, že ich homosexuálne pocity môžu poukazovať aj na nevyriešené konflikty z detstva a spracovanie týchto konfliktov môže viesť k odstráneniu homosexuálnych sklonov. Práve včera som sa dozvedela od členov jednej skupiny gayov, v ktorej dvaja muži hovorili o zmenách vlastných homosexuálnych sklonov, že tieto informácie nasávali ako špongia a chceli sa nevyhnutne dozvedieť viac, najmä to, či aj pre nich by bola taká zmena možná.
kath.net: Aká úspešná je terapia zmeny neželanej homosexuality? Ako sa majú osoby, ktoré túto terapiu absolvovali po niekoľkých rokoch?
Vonholdtová: Štúdie ukazujú, že asi tretina klientov dosiahne zmenu na heterosexualitu, tretina určitú zmenu (napr. odstránenie homosexuálnych pocitov, ale nie heterosexuálny vzťah) a iba jedna tretina nedosiahne nijakú zmenu. V súčasnej politickej klíme nie je možné realizovať obsiahle výskumy, ako lepšie pomôcť tým, ktorí nijakú zmenu nepocítia. Už len myslenie týmto smerom sa považuje za „homofóbne“.
Niektorí ľudia, ktorých pocity sa nezmenili, sa rozhodnú pre cestu sexuálnej zdržanlivosti. Homosexuálny sex nepociťujú ako v súlade s ich telom, ich telesnosťou a preto v ňom nevidia nijaký zmysel.
Mladí ľudia, ktorí ešte neboli sexuálne aktívni, majú dobré šance na zmenu. Na druhej strane: zmena pocitov sa sťažuje, ak sú tu aj psychické ochorenia.
Doplniť ešte treba, že mladí s homosexuálnymi pocitmi nezriedka zažívajú spontánnu zmenu k heterosexualite – čo je podmienené ich vývojom. Každé pevné zakotvenie mladistvého v homosexuálnom cítení, ako sa to deje pod tlakom ideológie, môže tento vývoj citlivo narušiť a zablokovať.
Zmena nie je „všetko alebo nič“. Ona sa vyvíja postupne, kontinuálne a pritom môže dôjsť k zlyhaniam. Homosexuálni ľudia majú hlboké nezodpovedané emocionálne potreby a často aj vnútornú „prázdnotu identity“ a „emocionálny hlad“ po zväzku s ľuďmi rovnakého pohlavia. Na tieto potreby sa musí reagovať zdravým, autentickým spôsobom, inak sa znova objavia ako sexuálna túžba. Sex však túto túžbu nedokáže uspokojiť, iba omámiť. Ak ľudia, ktorí sa zmenili, neprihliadajú na svoje emocionálne potreby, môže dôjsť k opätovnému vynoreniu sa homosexuálnych pocitov. Dobrý priateľ, ktorý pred mnohými rokmi kráčal cestou oslobodzovania sa z homosexuality, je ženatý, má deti a hovorí: „Homosexuálne pokušenie sa môže príležitostne ešte vyskytnúť – ak neprihliadam na svoje autentické potreby bratského priateľstva s inými mužmi a nestarám sa o ne.“
kath.net: Prečo odmietate právne zrovnoprávnenie homosexuálnych partnerstiev s manželstvom?
Vonholdtová: Homosexuálna identita nie je prirodzená alebo daná identita. Odporuje telu človeka. Heterosexuálna identita naproti tomu je prirodzená, daná identita, aj keď sa môže narušiť.
Manželstvo ako zväzok muža a ženy je spojenie medzi pohlaviami a generáciami. Tým jedinečným spôsobom prispieva k sociálnej súdržnosti a k pokoju v spoločnosti. Iba sexuálne spoločenstvo, ktoré spočíva na komplementárnosti pohlaví, môže odovzdávať ďalej život, má v sebe „potenciál budúcnosti“. Psychoanalytik Charles Socarides povedal:
„Spoločnosť, ktorá nepozná rozdiel medzi heterosexualitou a homosexualitou, je spoločnosť, ktorá nepozná rozdiel medzi životom a smrťou.“
Mimochodom existujú aj homosexuálne žijúci ľudia, ktorí majú odvahu, verejne sa postaviť proti právnemu zrovnoprávneniu a hovoriť o „fundamentálnych rozdieloch“ medzi homosexuálnym vzťahom a manželstvom.
Dr. med. Christl Ruth Vonholdtová, lekárka pre deti a mládež je riaditeľkou Nemeckého inštitútu pre mládež a spoločnosť (DIJG) v nemeckom Reichelsheime/Odw. DIJG je odnož ekumenickej komunity Ofenzívni mladí kresťania – OJC e.V.