Som študentom teológie a píšem vám ohľadom jednej dosť závažnej otázky. Pri diskusiách o manželskej otázke sa nám vyskytol morálny problém: Muž chodí do práce na dva, tri mesiace pričom sa vracia domov na pár dní, doslova pár. Pravidelne to vychádza vtedy, keď je jeho žena v plodných dňoch. Oni chcú žiť morálne, ale aj majú v týchto dňoch chuť na seba a zdržanlivosť je tu potom veľmi dlhá aj vyše roka. Na margo toho som sa stretol u niektorých moralistov, že v takejto situácii, príležitosti k hriechu, by mohli manželia použiť prerušovanú súlož, nie antikoncepciu. Na druhej strane som čítal moralistov, ktorí aj tu zastávajú zdržanlivosť, len oni tam nemali doriešenú potom samotnú túto príležitosť. Ako by ste týmto manželom poradili vy?
Podstata otázky, ktorú ste načrtli, nie je ani tak morálny problém, skôr praktický.
Pokiaľ ide o morálku, odpoveď je jasná: Manželia majú právo na vzájomné sebadarovanie vyjadrené manželským aktom. Manželský akt je však manželským aktom len vtedy, ak nie sú úmyselne oddelené jeho dva významy: význam zjednocujúci a význam plodivý (prokreatívny). Každé úmyselné konanie, ktoré oddeľuje tieto dva významy, robí z manželského aktu skutok žiadostivosti – či je to na jednej strane použitie akejkoľvek antikoncepcie (vrátane prerušovaného styku) alebo ak takýto akt nie je prejavom jednoty, ale je vynútený, alebo ide len o uspokojenie vlastnej žiadostivosti – teda chýba mu ten rozmer darovania sa. K tejto otázke sa Cirkev jednoznačne vyjadrila aj s tým, že ona sama nie je autorom prirodzeného zákona, teda ani mravnej normy v tejto oblasti: asi najexplicitnejším vyjadrením je encyklika Pavla VI. Humanae vitae, neskôr exhortácia Jána Pavla II. Familiaris consortio a súbor katechéz Teológia tela, encyklika Veritatis splendor, List rodinám… Pravda nie je vecou názoru. Je len jedna.
Uviedli ste príklad: muž dlhodobo odchádza za prácou od svojej rodiny. Keď sa na krátky čas vracia domov, manželka má plodné dni. Zrejme v danej chvíli nechcú počať dieťa, preto majú mravne dobré riešenie: zvoliť si zdržanlivosť. Problém je v tom, že zdržanlivosť je ťažká, v nich sa ozýva túžba a tu sa to „bije“: chcú mať sex, tešiť sa z neho, zo seba navzájom, ale mať istotu, že nepočnú dieťa. Preto si mnohí volia nejaký spôsob antikoncepcie: kresťanskí manželia najčastejšie prerušovaný styk alebo kondóm.
Je ich konanie mravne dobré? Nie. Žiadny dobrý úmysel neprerobí antikoncepciu na dobrú. Ján Pavol II. píše, že v manželskom živote sú vpletené dve vôle. Ale nielen muž je vystavený príležitosti k hriechu a nevere, ale aj žena – ona zas viac kvôli tomu emocionálnemu nenaplneniu túži po niečej blízkosti.
Pýtate sa, čo by sme im poradili.
Na prvom mieste by sme im povedali, že ťažkosti, ktoré majú, vyplývajú z ich spoločného rozhodnutia. To, že muž odchádza od svojej manželky a rodiny za prácou, znamená negatíva aj v mnohých iných oblastiach ako len v tej, že v neplodných dňoch nie je doma. Nemôže zdieľať so svojou manželkou rodinný život, nie je prítomný pri deťoch a ich výchove… Viem, že neraz je to rozhodnutie z núdze, preto, lebo v blízkosti domova muž nenájde prácu, ktorou by uživil svoju rodinu. Nakoniec, aj kedysi muži odchádzali preč, za prácou do Ameriky alebo do služby… Netvrdím, že takíto manželia by mali za každú cenu hľadať iné riešenie svojej situácie. Len by som im pripomenula, že každé rozhodnutie so sebou prináša nejaké následky, s ktorými musia počítať. A že dlhodobo taký vzťah, keď sa manželia vidia párkrát do roka, asi nebude manželstvu prospievať. Ale možné je, že to manželia zvládnu. Napr. manžel svätej Gianny Mollovej bol často pracovne mimo rodiny, riadil firmu a služobne býval často v zahraničí aj niekoľko mesiacov.
Na druhom mieste by som skúsila navrhnúť, aby zvážili, či majú naozaj objektívny dôvod na to, aby predchádzali počatiu. Áno, je to výsostne právo manželov rozhodnúť o počte detí aj o vekových rozostupoch medzi nimi. Navyše, viem, že každý pár je individuálny, preto sa nedá paušálne predpisovať nikomu, koľko má mať detí. Na druhej strane neraz vidíme, že manželia sa vyhýbajú deťom z dôvodov spoločenského tlaku. Možno by mnohí aj dieťa prijali, keby sme ich povzbudili k väčšej dôvere v Božiu prozreteľnosť.
Ale ak majú naozaj objektívny, spravodlivý dôvod predísť tehotenstvu, potom je namieste tretia téma, a tou je praktická pomoc. V LPP vieme, že len veľmi malé percento manželských párov investuje úsilie do toho, aby sa naučili správne poznať a používať niektorú z metód PPR. Majú povedomie toho, že prirodzené metódy nefungujú, a ak áno, tak je potrebná dlhá zdržanlivosť. Opýtala by som sa ich, či absolvovali nejaký kurz, či využili bezplatnú možnosť konzultovať vyhodnotenie svojich cyklov.... Na základe skúseností z poradenstva, ktorým sprevádzame manželské páry už niekoľko rokov, Vám úprimne poviem, že je málo pravdepodobné, aby sa manželia vždy pri tých zriedkavých stretnutiach „trafili“ práve do plodného obdobia.
Ale skúsme uvažovať, že to tak bude. Tu by som povedala, že aj mnohí iní sú v podobnej situácii, keď mravná čistota od nich vyžaduje sexuálnu zdržanlivosť. Napr. manželia, z ktorých má jeden rakovinu a podstupuje chemoterapiu; alebo manželia, z ktorých jeden má dlho vlečúci sa genitálny zápal, ktorý je potrebné dlhodobo preliečiť a neodporúča sa im preto styk; aj iní, ktorí manželmi nie sú – napr. všetci tí, ktorí sa rozhodli žiť v celibáte, alebo tí, ktorí si jednoducho nenašli partnera a nedobrovoľne žijú v slobodnom stave... Všetci títo môžu mať vo svojom živote obdobia, kedy sa bude silnejšou mierou hlásiť sexuálny pud a žiadostivosť. A vtedy naozaj stačí možno aj malý podnet a majú problém ovládnuť sa. Tu je potrebné povzbudenie k tomu, že Boh od človeka nežiada nič, čo by nebolo možné. Dáva a ponúka svoju silu cez prostriedky milosti – sviatosti, Božie slovo, príklady svätých... Využívame ich?
A nakoniec – ale nie preto, žeby to bolo najmenej dôležité, by som sa usilovala predostrieť manželom iný pohľad na sex. Intímny život v manželstve nie je nárokom na uvoľnenie sexuálneho napätia. Každé intímne spojenie má vyjadrovať v telesnej i duchovnej rovine manželský sľub. Je to vlastne telesné vyjadrenie ich duchovnej jednoty a otvorenosti pre rodinu – to sľúbili, keď manželstvo uzatvárali. Manželstvom nevzniká nárok na manželskú povinnosť v tom zmysle, že „ak jeden chce, druhý musí“. Manželstvom dostali manželia právo vzájomne sa úplne darovať. Majú právo jeden druhému ponúknuť dar seba samého a prijať navzájom tento dar. Ale nik nemá právo si dar vynucovať.
Takže, keď sa vrátime do ich situácie: sú manželia, preto môžu byť spolu v hociktorý deň. Plodný aj neplodný. Je to na ich rozhodnutí, čo si zvolia. Môžu si zvoliť manželské spojenie a môžu si zvoliť zdržanlivosť. Boh ich neoberá o nejaké dobro, on nie je ten, kto im nedopraje.Naopak, máme istotu, že Boh na nás nedopustí nič, čo by bolo nad naše sily a s každou skúškou dáva potrebné milosti, aby sme ju vedeli zvládnuť.
Úprimná a opravdivá láska nesie v sebe aj rozmer obety. Buď prijmú obetu vo forme možnosti prijatia ďalšieho dieťaťa alebo vo forme zdržanlivosti. Výnimky v tejto oblasti neexistujú. Nik nemôže preto, lebo sa nachádza v ťažšej situácii, žiadať oprávnene o nejaké zmiernenie mravnej normy. Ako študent teológie ste sa už iste stretli s pojmom „zákon postupnosti“. V exhortácii Familiaris consortio pápež hovorí:
„...[manželia] nemôžu sa dívať na zákon len ako na číry ideál, ktoré sa má dosiahnuť v budúcnosti, ale majú ho považovať za príkaz Krista Pána, aby usilovne prekonávali ťažkosti. „Preto takzvaný ‚zákon postupnosti‘– čiže postupné napredovanie – nie je to isté ako ‚postupnosť zákona‘; akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy. Všetci manželia sú v manželstve podľa Božieho zákona povolaní na svätosť. Toto vznešené povolanie sa uskutočňuje natoľko, nakoľko je ľudská osoba schopná s duševnou vyrovnanosťou a s dôverou v Božiu milosť a vo vlastnú vôľu odpovedať na Božie prikázania. Práve preto si Cirkev vo svojej vychovávateľskej starostlivosti praje, aby manželia predovšetkým jasne poznali učenie encykliky Humanae vitae ako záväzné pre svoj pohlavný život a aby sa úprimne usilovali vytvárať podmienky nevyhnutné pre zachovávanie tejto normy“ (FC 34).
V praxi to znamená toľko, že norma je pre každého rovnaká, bez výnimky. Ale ak človek zlyhá, padne a ľutuje to, snaží sa o dobro, aj keby padol tisíckrát a tisíckrát to bude ľutovať, Boh mu ponúka svoje odpustenie. Bohu nerobia problém naše pády, ale nedostatok pokánia. Nik sa nemôže „naschvál“ rozhodnúť pre zlo s tým, že on má výnimku, lebo žije
v ťažkej situácii. Ale tu sa dostávame už ku sviatosti zmierenia, kde sa vysluhuje Božie milosrdenstvo.
A ešte je dobré pripomenúť, že hriech antikoncepcie škodí manželstvu, aj keď si to sami manželia neuvedomujú. Manželstvá s antikoncepciou nie sú šťastnejšie. Skutok, ktorý je vnútorne zlý, už samou svojou povahou škodí človeku. A okrem toho antikoncepcia, najmä tá najčastejšie používaná (kondómy a prerušovaný styk), má veľmi nízku spoľahlivosť (podľa posledných štúdií pri používaní kondómu neplánovane otehotnie v priebehu roka 15 párov zo 100, pri praktizovaní prerušovaného styku 27 párov zo 100). Zveriť tomuto spôsobu života takú vážnu vec, ako je plánovanie rodiny, nie je
žiadna „výhra“. Verím, že ľudia chcú prežívať krásnu lásku, život v pokoji a slobode, bez strachu z nečakaného tehotenstva. A tie možnosti sú.
Ak teda hlásame ľuďom celú túto nepopulárnu pravdu, je to pre ich dobro. Chcela by som Vás povzbudiť do Vašej pastoračnej služby, na ktorú sa pripravujete, aby ste sa nebáli hovoriť ľuďom túto náročnú pravdu. Dôverujte im, veď aj Boh nám dôveruje.
Nech Vás Pán žehná a sprevádza.
Mária Schindlerová