V Košiciach na stretnutí s mladými mal pápež František príhovor, ktorý ma veľmi oslovil. Je totiž aktuálny nielen pre mladých, ale aj pre všetkých. V mysli sa mi prepájal s príhovorom pápeža Jána Pavla II. z roku 1995 v Nitre – na tomto stretnutí som bola aj s mojím dnes už manželom, vtedy ešte „mojím chlapcom“ a na svadobné oznámenie sme si vybrali slová z tohto príhovoru: Učte sa od Krista pravej láske. Je to láska náročná; nehľadá sebecký pôžitok, ale je otvorená pre sebadarovanie.
Na tohtoročnom stretnutí pápeža Františka s mládežou zazneli toľké povzbudenia a múdre slová plné lásky, že by vystačili na niekoľko svadobných oznámení ☺.
Láska je najväčší sen v živote, ale nie je to lacný sen. Je pekný, ale nie je ľahký – ako všetky veľké veci.
Aj keď máme už veľké deti – mladých, ktorí tam priamo mohli byť, aj ja, keď som tie slová počúvala, som sa cítila znovu ako to dievča plné snov o živote vo dvojici. Vďaka Bohu, že dnes mám už skúsenosť 25 rokov manželstva, ktoré potvrdzujú aj ďalšie slová: Sú potrebné nové oči, ktoré sa nenechajú oklamať (…). Láska nie je len emócia a cit;
(…). Láska neznamená mať všetko a hneď, nezodpovedá logike „použi a odhoď“.
Tie nové oči v našom príbehu lásky znamenali poznanie, že sebadarovanie znamená vždy nanovo vychádzať zo seba smerom k druhému; že v manželstve nejde o to, aby som „mala pre seba“ dobrého muža, ale predovšetkým aby som mu ja bola dobrou ženou (a ako dar som aj toho dobrého muža dostala ☺). Nie použiť ho – jeho silu, jeho mužnosť, jeho zárobok… Ale prijať ako dar. A že láska neznamená mať všetko a hneď, to sa týkalo nielen domu a zariadenia, ale aj zlaďovania našich dvoch osobností navzájom a neskôr aj s deťmi. Emócia a cit na začiatku boli dobrým hnacím motorom, ale asi by nám nevystačili…
Na to, aby bol život veľký, je potrebná láska aj hrdinstvo (dobrodružstvo).
Naozaj sme netušili, či budeme môcť mať deti; nemali sme istotu, že ak aj čakáme, že sa deti aj narodia (a či budú zdravé); či ich vychováme, či si zachovajú vieru… Myslím aj na hrdinov z nášho okolia, ktorí boli skúšaní chorobami, krížom… Na nám blízkych manželov, ktorí krátko po svadbe boli konfrontovaní s rakovinou počas tehotenstva, na to, aká to bola láska a hrdinstvo prijať… A že aj keď choroba zmenila vzhľad človeka, o to viac posilnila dôveru a lásku. Na ďalších, ktorí sa s láskou starajú o deti s postihnutím, deň za dňom…
Snívajte o kráse, ktorá presahuje vzhľad, presahuje make-up, presahuje módne trendy. Snívajte bez strachu o založení rodiny, o splodení a výchove detí, o dávaní života, o zdieľaní všetkého s druhou osobou, bez toho, aby ste sa hanbili za svoje slabosti, pretože je tu on alebo ona, kto ich prijíma a miluje… Snívanie je jedna vec, mať ilúzie druhá.
Bez viery a dôvery v Boha by nás prevalcoval strach: či je vôbec rozumné mať deti, ešte k tomu viac detí… Či sa môžeme naozaj zaviazať k vernosti, naozaj „dať všetko“ – vydať sa… Hovorievam, že to nielen ja ako žena som sa „vydala“ – áno, vydala som sa mužovi – dala som mu všetko – už viac sa nedá dať, ako keď dáte druhému svoju intimitu a svoju budúcnosť. Ale aj muž sa takto „vydáva“ žene. Aspoň tak by to malo byť. Ale kde vziať istotu, že tento dar nebude zneužitý? Je to riziko? Áno, je. No pápež ďalej pokračuje:
Každý je v Božích očiach jedinečný. (…) Nie sme vyrábaní v sériách, sme jedineční, sme slobodní a sme v osvete, aby sme prežili príbeh lásky s Bohom, aby sme mali odvahu
robiť veľké rozhodnutia, aby sme sa pustili do nádherného rizika lásky. Pýtam sa vás: Veríte v to? A snívate o tom?
Každý z nás má celkom konkrétny svoj príbeh lásky. Odvaha robiť veľké rozhodnutia zahŕňa aj to snívanie o založení rodiny, prijatie detí, prijatie toho, že nemáme všetko pod kontrolou... Zahŕňa aj snahu o čistý vzťah nielen do uzavretia manželstva, ale aj v manželstve, napriek frustrácii, pádom, zlyhaniam a slabostiam. Bohu nerobia problém naše hriechy, ale to, ak ich vyhlásime za normu, za niečo, čo je OK – ak už ani necítime potrebu uznať a vyznať svoj hriech. Aj tu nás pápež povzbudzuje:
Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia. A Otec nás dvíha v každej situácii, odpúšťa nám každý hriech. Boh vždy odpúšťa! ... Spoveď je sviatosťou radosti: nie strachu a súdu, ale radosti. ... Boh nevidí hriešnikov, ktorých by nálepkoval, ale deti, ktoré miluje (…), možno zranené,
a vtedy má ešte viac súcitu a nehy.
Nikto nám nesľúbil a nesľubuje, že takýto život bude ľahký a jednoduchý. Aj my sme si prešli obdobiami hľadania, frustrácie a otázok, či naozaj Cirkev má pravdu, ak sa „mieša“ manželom do intimity… Oveľa ľahšie bolo prijať nejaké tie rady o výchove detí a podobne, a to vidíme aj dnes: práve to, čo Cirkev učí o manželskej láske, sa neraz ťažko počúva i prijíma. Je to ťažké, je to náročné, je to kríž.
Nechajme sa objať Ježišom – nemôžeme objať samotný kríž; bolesť nikoho nespasí. To, čo premieňa bolesť, je láska. Kríž teda objímame spolu s Ježišom, nikdy nie sme sami!
Mária Schindlerová