Slovíčko „čistota“ má v krest’anských kruhoch rôzne výklady, následne aj rôzne spôsoby žitia v manželskej intimite. Čo to teda čistota je?
Boh nás stvoril tak, aby v nás bola príťažlivosť k druhému pohlaviu. Je to túžba obojsmerná: túžime po druhom pohlaví (za normálnych okolností), v čase pohlavného dozrievania aj dospelosti hľadáme svoje doplnenie. Muži a ženy sú komplementárni, lebo sú odlišní. V rovine tela – tej živočíšnej – hovoríme o sexuálnom pude, a nemyslím to teraz nijako dehonestujúco. Sexuálny pud je sila, ktorá nás pobáda zachovať svoj rod. Bez neho by ľudstvo vyhynulo.
Láska si vyžaduje aj spravodlivosť: ak si beriem niečo, čo mi nepatrí, nie je to spravodlivé ani správne. Nemôžem si vziať toho druhého, kým sa mi neodovzdal. Manželstvom uzatvárame zmluvu, v ktorej sa navzájom odovzdávame a prijímame: a tento veľký dar – maximálny, lebo už nie je viac čo dať – si vyžaduje garanciu, že nebude zneužitý. Preto je tu sobáš, zmluva, verejný záväzok nezneužiť ten dar. Preto hovoríme „budem ťa milovať a ctiť“. Nie je spravodlivé „vziať si“ druhého, kým sme sa „nevzali“.
Týmto slovkom sa operuje predovšetkým pri práci so snúbencami pred sobášom, používa sa ako motivácia či až tlak v rámci prevencie pred sexuálnym stykom mimo manželstva. Je to v poriadku?
Nestačí myslieť zjednodušene: Sex je prirodzený, dobrý, stvorený Bohom, prejavujeme si ním lásku – milujeme sa – nikomu tým neubližujeme –, prečo sa teda spolu nevyspať už pred svadbou? Čo je na tomto „špinavé“, ak je sex „dobrý“? Do sobáša sme ešte stále „slobodní“ povedať nie – teda možno ten človek bude patriť niekomu inému. Nemám právo vziať si to, čo mi nepatrí. Čistota rešpektuje pravdu – a pred manželstvom je pravdou to, že ten človek ešte nie je môj (manžel/manželka), len vyjadruje, že ním plánuje a chce byť.
Okrem toho, sex nie je len príťažlivosťou, nie je len vyjadrením komplementarity. Má aj svoje prirodzené smerovanie a tým je odovzdávanie života. S tým je spojená ďalšia zodpovednosť: za potenciálne deti. Aj preto má svoje miesto až v manželstve. Je pochopiteľné, že okrem príťažlivosti je tu aj otázka: Ako budem vedieť, že si sadneme, že je to ten pravý/tá pravá? Čo ak zistíme neskoro – a bez vyskúšania –, že s týmto človekom nechcem mať deti? Čas pred vyslovením záväzku odovzdania sa a prijatia druhého – pred sobášom – je určený na spoznávanie sa. Aj na prejavy spolupatričnosti, ktoré zahŕňajú trávenie spoločného času, spoznávanie sa pri práci, spoznávanie toho, ako reagujeme jeden na druhého aj na iných ľudí.
Je rozdiel medzi prežívaním a prijímaním čistoty pred manželstvom a po jeho uzatvorení?
Čistota ako čnosť má stále rovnakú podstatu: nechcem pošpiniť náš vzťah, nechcem ublížiť druhému. V manželstve mám právo prijať slobodne ponúknutý dar toho druhého a mám právo ponúknuť seba ako dar. Stále som subjekt, nie som vec, ktorú druhý vlastní. Manželstvom sa z nás nestávajú sexuálni otroci. Nemáme manželskú povinnosť v tom zmysle, že „ak jeden žiada, druhý musí“. Mám čistý úmysel, ak chcem toho druhého na uspokojenie seba? Stále sme volaní očisťovať si srdce: chcem sa darovať, som pripravený prijať dar. Nie vynucovať si dar. Ak idem proti tomuto darovaniu, napríklad postojom „si moja žena/môj muž, máš povinnosť vyhovieť mi“, už je to proti čistote. Sex môže byť čistý a môže byť aj „špinavý“. Pred manželstvom nie je sex „špinou“ preto, lebo je to sex, to, čo sa týka tela, ale preto, že tam nemá miesto. V manželstve sex miesto má, ale ako dar.
1. časť rozhovoru redaktorky Márie Kohutiarovej s Máriou Schindlerovou z LPP pre portál Nové mesto.
Text bol prevzatý se súhlasom z portálu Nové mesto: https://nm.sk/manzelstvo-neznamena-ze-ak-jeden-ziada-sex-druhy-musi/