Mala som tendenciu ...

Som zdravotná sestra, pracujem v detskej ambulancii, teda znalostí z praxe mám dosť. Sama mám tri deti a nebyť nášho posledného syna, nikdy by som nepochopila maminy, ktoré tak veľmi túžili dojčiť svoje dieťa a jednoducho to nešlo. Teraz ich už dokonale chápem, ale začnem od začiatku. Náš prvý syn sa nám narodil v čase, kedy som o ekologickom dojčení ani nechyrovala. Takže čaj a cumlík boli normálnou súčasťou nášho života, a napriek tomu som dojčila celý rok. Odstavil sa zo dňa na deň, sám. Pri druhom bábätku som už o ekologickom dojčení síce počula, ale stres a manželská kríza spravili svoje. A nemala som ani chuť bojovať. Takže dcérku som dojčila len 4 mesiace. Potom prišiel zlom. Po našom stretnutí s Pánom, sme sa rozhodli pre tretie dieťa. Takže už od počatia to bolo vytúžené a milované dieťa. Vedela som o rôznych úskaliach, ktoré ma môžu stretnúť pri dojčení. Veľa som čítala a mala som skúsenosti či už z praxe, alebo pri vlastných deťoch. A čo bolo hlavné, veľmi som chcela dojčiť a bola som presvedčená, že mi v tom nemôže nič zabrániť. Bola som pripravená bojovať. Naplno! A stalo sa to, čo som nečakala. Dojčila som 4 mesiace a dosť. Napriek niekoľkým prekonaným laktačným krízam, ktoré som zvládla, napriek návalu práce (tiež som mala dve školopovinné deti) sa zrazu stalo niečo, čomu doteraz nerozumiem a neviem si to vysvetliť. Moje dieťa jednoducho nechcelo, hoci mliečko som mala. Nenašla som reálnu chybu, ktorú by som spravila, mala som dosť pevnej vôle a hlavne chuti dojčiť naše bábätko. Na stretku som dojčila cudzie dieťa a svoje vlastné som nemohla.
Boh ma však cez túto skúsenosť niečo naučil. Už nerozdeľujem mamičky do dvoch táborov. Naďalej povzbudzujem a podporujem ich snahu dojčiť, ale keď to nejde, snažím sa im pomôcť, aby sa necítili vinné za to, že to nezvládli. A to dokážem vďaka tomu, že som tým sama prešla. Len Boh vie, ako veľmi som chcela dojčiť a jednoducho to nešlo...