Ako sme odstavili nášho „závisláka"

Každá matka, ktorá má snahu dojčiť svoje dieťa čo najdlhšie (v mojom prípade to bolo 23 mesiacov) sa musí zmieriť s tým, že raz sa bude musieť toto krásne spojenie ukončiť.
Priznám sa nevedela som si to vôbec predstaviť, nakoľko náš syn bol naším prvým dieťatkom a od môjho mliečka bol dosť závislý i keď už papal všetko. Na odstavovanie som pripravovala nielen syna, ale aj ja som sa s tým musela zmieriť. Viedla ma k tomu v prvom rade túžba po ďalšom dieťatku a taktiež bolesti chrbtice z častého nočného kojenia a následná vyčerpanosť.
Ako sme odstavili nášho „závisláka"
A ako sme to nakoniec zvládli?
Asi tri mesiace pred úplným odstavením som sa snažila postupne vynechávať večerné a ranné kojenia a nahrádzať ich fľaškou, ktorú mu podával manžel, tým sme ho chceli odučiť od mojej stálej prítomnosti. Keď si počas dňa pýtal moje mlieko, napríklad po kompletne zjedenom obede, tak som si bradavky natierala lekvárom (červeným) s komentárom: "Maminka má na prsíčkach bó". Samozrejme bol z toho smutný, ale bolo vidieť, že mi rozumie a tak sa dojčenia nedožadoval. Takto sme postupovali až do dňa, kedy sme boli presvedčení, že moje mlieko cez deň už nepotrebuje.

Začali sme riešiť problém nočného dojčenia. Nakoľko bývame v panelákovom byte rozhodli sme sa spolu s manželom a dieťaťom odísť do rodičovského domu cca na jeden týždeň. Posledné kojenie sme uskutočnili v ranných hodinách a večer sa s ockom a fľaškou uložili na nočný spánok, samozrejme bez mojej prítomnosti. Ja som bola vo vedľajšej miestnosti – pripravená zasiahnuť, keby sa synove dožadovanie po mlieku nedalo manželovi zvládnuť. Zvládli to. Je pravda, že preplakal takmer celú noc, ale druhú už prespal celú, na tretiu mal ešte menšiu krízu, ale bolo to zvládnuteľné. Stáva sa ešte aj teraz, že mi ručičkou siaha do výstrihu, ale akceptuje keď mu poviem, že mám „bo". Asi po týždni som mu vyskúšala dať kravské mlieko a zachutilo mu. Nebudete veriť, ten chlapec si pýta mlieko ráno dve fľašky a večer tiež niekedy ďalšie dve.

Veľmi dôležité bolo, že obaja s manželom sme sa mu celý ten týždeň venovali o trochu viac ako inokedy, aby nepociťoval deficit lásky – toho som sa bála najmä ja. Zrealizovali sme ešte jednu vec počas odstavovania. Kúpili sme mu posteľ a dali do jeho izbičky. Keď sme sa po týždni vrátili domov do bytu, hneď sme ho dali spať na jeho novú posteľ (mal z nej ohromnú radosť).

A ako som zvládla synov nočný plač ja? ¨

V modlitbách a s Božou pomocou.
Evka H. /január 2004/