Chcem sa s vami podeliť o moju skúsenosť s kojením. V 44.-tom čísle Zpráv som písala o tom, ako som svoju druhú dcérku prestala kojiť preto, lebo bola mrzutá a ja som uverila tomu, že je to vinou materského mlieka, čo sa nakoniec nepotvrdilo. V januári 2003 sa mi narodila tretia dcérka a opäť som mala s kojením problém / vyrobila som si ho asi sama, vďaka „dobrým radám" (ne)povolaných /. Takže po poriadku.
V nemocnici mi sestričky a pediatrička pred prepustením domov povedali, že moja Zuzanka dosť veľa papá a preto si aj poplače, že sa skrátka prejedá (doslova, že má stolicu prežratého decka). Doteraz neviem, či to je, alebo nie je pravda, že sa môže také dieťa prejedať a či existuje taká stolica. Personál nemocnice tam však pracuje už dlho a asi toho už videli a skúsili viac, takže ja som nemala dôvod im neveriť. Po príchode domov som sa teda radšej držala trojhodinových intervalov kojenia, aby som malú neprekrmovala, a teda nespôsobovala jej tráviace problémy. Zuzanka bola zo začiatku celkom kľudné bábätko. Pri vážení po troch týždňoch pekne pribrala, 500 g. Ale postupne začala byť čím ďalej, tým viac mrzutá a musela som ju hojdať na rukách. Jej plač som pripisovala tomu, že je asi prejedená a bolí ju bruško. Aký bol môj šok po ďalších 3 týždňoch, keď pribrala len 60 g! Aj doktorka bola prekvapená a odporučila mi dokrmovať, to znamená dodržať 3 hod. interval a dať po kojení ešte fľašu s mliekom. Ja som presne v týchto dňoch dostala laktačnú krízu (6 týždňov) a moje prsníky boli takmer prázdne, úplne spľasnuté.
Táto situácia ma tak zaskočila, že som bez rozmýšľania lekárku poslúchla – lebo čo, veď dieťa predsa musí jesť, musí priberať, či mama má mlieko, či nie. A hádajte, čo sa stalo?
V priebehu ani nie týždňa moja Zuzanka celkom prestávala chcieť prsník. Cez deň sa mi ju podarilo horko-ťažko 1-2 krát nakojiť. Lepšie to bolo len v noci, lebo vtedy veľmi neuvažovala, čo jej dávam. Zrazu ma začalo strašne mrzieť to, že už aj mlieka sa mi nazbieralo a ona môj plný prsník odmieta.
V tom čase som išla zhodou okolností na gynekol. kontrolu po pôrode a zarozprávala som sa so sestričkou o tom, či ešte kojím. Veľmi sa počudovala radám mojej detskej lekárky. Spoločne sme skonštatovali, že som radšej mala kojiť častejšie, podľa potreby, namiesto dokrmovania. Celkom som precitla, až keď mi povedala takmer výčitkou: „Tak Vy pri treťom dieťati urobíte takú chybu?" To mi tak zavŕtalo v hlave, že ma konečne napadlo zavolať manž. Predáčovcom a Simonky som sa opýtala, či by som sa ešte mohla nejako vrátiť ku kojeniu. Dostala som opatrnú odpoveď "ÁNO".
A tak som sa s novým odhodlaním pustila do zápasu o kojenie,hoci som sa bála dvoch vecí:
1. či sa mi začne znova tvoriť dostatok mlieka na úplné kojenie a
2. či si Zuzka opäť zvykne piť z prsníka (a či aj bude priberať).
Rozhodnutie bolo na mne a bála som sa, či to nie je hazardovanie so zdravím dieťaťa. Na odporúčanie Simonky som si dala týždennú lehotu, v ktorej to skúsim. Keď sa to podarí – dobre. A ak nie, tak aspoň budem vedieť, že som pre to urobila všetko, čo som mohla.
A tak som vylúčila fľašu a ponúkala som Zuzke stále len prsník. Plakala, nijako ho nechcela, bolo to náročné, ale nakoniec som vždy do nej trošku dostala. Kojila som ju i po hodine, hodine a pol, kedy ako. Nikam som nechodila, venovala som sa len tomu. Nakoniec Zuzka nemala inú možnosť a začala piť. Mali sme na to takú fintu, že som jej dala pocmúľať cumlík a potom šup – vymenila som ho za prsník. Začala normálne priberať – a to od toho istého mlieka, z ktorého predtým pri trojhodinových intervaloch nič nepribrala.
Čo to znamená? Že chyba bola v intervaloch a nie v mlieku. Ale dotyčná detská lekárka si to ani teraz nepripustí. Ešte sa nám potom stala taká vec, že po návrate ku výlučnému kojeniu Zuzka začala mať zelenú stolicu. Normálne zelenú ako tráva. Tak som sa znepokojila, že či to nie je „hladová stolica", ale odporovalo tomu to, že priberala dobre a aj sa kľudne správala. Bolo to však asi len tou zmenou stravy, pretože po niekoľkých dňoch užívania kvapiek Hylak forte, čo sú mliečne kvasinky, sa stolica opäť vrátila do normálu.
Kojenie je veľmi zložitá a zároveň veľmi jednoduchá vec. Zistila som to na vlastnej skúsenosti. Jednoduchá vec je vtedy, pokiaľ je to tzv. „ekologické kojenie". A čím viac to komplikujeme a pridávame k tomu (samozrejme, v dobrej viere, a často na odporúčanie blízkych a „skúsených" ľudí) ďalšie „civilizačné" prvky, tým viac sami za to pykáme. My, matky, aj naše deti. Či už sa to týka intervalov kojenia, podávania čajíkov, používania cumlíkov atď. Moja skúsenosť ma aspoň naučila pochopiť ženy, ktoré tvrdia, že nemohli kojiť, a neodsudzovať ich. Viem, že s veľkou pravdepodobnosťou kojiť mohli, ale… to by museli poznať niekoho, kto by im vedel naozaj dobre poradiť. Ja som to šťastie mala a aj touto cestou sa chcem zo srdca poďakovať Lige za to, že Zuzka (10 mesiacov) je doteraz kojená.
Ďakujem.
Mária /február 2004/