Keď som sa šiel ženiť, o PPR som nič nevedel. Ani z predmanželskej čistoty som si ťažkú hlavu nerobil. Do nášho manželstva sme vstupovali tak, že dieťa už bolo na ceste. A tak mi pri vstupe do manželstva blikalo zelené svetielko, že V MANŽELSTVE UŽ KONEČNE MÔŽEM VŠETKO a nemusím riešiť, čo je hriech a čo nie. S manželkou sme sa dohodli, že akúkoľvek antikoncepciu odmietame, a ako mnohí sme sa vybrali cestou prerušenia manželského objatia.
Chceli sme väčšiu rodinu. Ja som vravieval, že chcem 10 detí, manželka zas, že by zvládla 5 – 6 detí. Nakoniec sme sa dohodli, že by sme mali radi minimálne štyri deti. Pán nás vzal za slovo a požehnal nám 8 detí a jedno máme v nebi po spontánnom potrate. Je to náročné, ale sme vďační za každé jedno naše dieťa a s pomocou Božou sa spoločnými silami snažíme všetky zodpovedne vychovať.
Veľká zmena v mojom myslení o manželstve nastala po absolvovaní kurzu PLODNOSŤ NIE JE PROBLÉM, ALE DAR, na ktorý ma manželka doslova donútila ísť. Ona bola totiž tá, ktorá vedela, že prerušovanie nám bráni žiť sviatostné manželstvo, že to nie je správne. Že katolíci sú pozvaní žiť podľa „plodných a neplodných dní“. Aj sa snažila si o tom čítať, aj to praktizovať, ale ja som nespolupracoval. Nerozumel som, prečo by som sa mal trápiť zdržanlivosťou, keď v plodných dňoch to bolo najkrajšie. Veď cieľ bol ten istý aj pri PPR, aj pri prerušovaní – NEOTEHOTNIEŤ.
Po veľkom prehováraní som teda súhlasil, lebo som vnímal, že je to pre ňu veľmi dôležité. A aj to, že ju to naše milovanie nenapĺňalo. Priznala sa mi, že sa mi oddáva so strachom, prestávala mať záujem o milovanie a po našom prerušovanom objatí začala časom plakávať. Nie nahlas, ale tíško, aby som ju nepočul… A to na mňa zabralo a dodnes chválim Pána, že som tam šiel… A som vďačný mojej manželke, že bola vytrvalá…
Absolvoval som len prvé stretnutie a veľmi dôležitý osobný rozhovor s naším lektorom Jozefom Predáčom. Taký otvorený chlapský rozhovor, ktorý som potreboval, aby som pochopil, o čo tu ide.
Náš manželský aj intímny život sa po tomto rozhovore a kurze, ktorý moja manželka absolvovala celý, veľmi zmenil. Používame symptotermálnu metódu a pod vplyvom PPR sa stále učíme tolerancii, úcte, počúvaniu, veľmi sme šli komunikačne dopredu. Radi sa spolu rozprávame, veľa a o všetkom. Je to zaujímavé, obohacujúce a pomáha nám to práve počas dní zdržanlivosti, keďže sa snažíme už predchádzať tehotenstvu. Viacerí manželia sa zdráhajú prijať PPR, pretože nie sú ochotní prijať niekoľko dní zdržanlivosti, hoci tá prináša do vzťahu veľa dobrého. Pre nás je časom spoznávania sa a priestorom na prejavovanie si lásky iným spôsobom. Toľko krásnych slov, skutkov i nežností vzišlo v tomto čase. Mohli by sme to nazvať randením a takéto rande zažívame opakovane už 10. rok a stále je to čarovné, vzrušujúce, dokonca rokmi čoraz krajšie…
Keď nad tým všetkým premýšľam, tak som zistil, ako sa my chlapi, pri PPR máme dobre. Na začiatku manželstva, keď sme používali prerušovanie, tak bola všetka zodpovednosť na mne ako na chlapovi. Ale vždy po takom milovaní sme nevedeli, či náhodou nepočneme. A tak sme so strachom čakali, či príde menzes. Takýto spôsob milovania mi vlastne nakoniec neprinášal vôbec žiadnu radosť, ale strach, čo bude potom. A viedlo to až k vyhýbaniu sa milovať.
Teraz, keď vďaka PPR žena dokáže sledovať príznaky svojej plodnosti a aj muž sa naučil porozumieť jej cyklu, je nám chlapom RAJ na zemi. Tak ako Adam s Evou v raji mali jednu podmienku: ZDRŽAŤ sa jesť zo stromu POZNANIA DOBRA a ZLA, tak aj my, ak predchádzame počatiu a prichádzajú plodné dni cyklu, máme pred sebou výzvu zdržať sa pár dní manželského objatia a ďalej si môžeme bez strachu užívať našu manželskú lásku. A verte mi, že milovanie je také krásne, že po čase možno budete po ďalšom dieťatku doslova túžiť…
Boh to krásne vymyslel.
Anton*
(* Redakcia pozná identitu autora svedectva)