Poznali sme sa už ako tínedžeri na základnej škole. Manžel bol miništrant, ja som patrila do skupinky dievčat, ktoré každý týždeň upratovali kostol v našej dedine. Boh naše cesty skrížil práve v tomto farskom spoločenstve. Niektorí chlapci sa na podnet vtedajšieho pána farára rozhodli založiť hudobnú skupinu, ktorá by hrala pri bohoslužbách a iných aktivitách v kostole. Manžel hral na gitare, ja som spievala a postupne som zabezpečovala aj všetky organizačné záležitosti spevokolu. Jedným z našich prvých vystúpení bola práve vianočná jasličková slávnosť. Len tak mimochodom, bolo to v čase totality na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia.
Keď sme začali spolu chodiť, mali sme len 17 rokov. Bolo to tŕňom v oku nielen jeho matke, ale aj vtedajšiemu pánu farárovi. Tajne totiž dúfali, že z môjho chlapca raz bude kňaz. Moji rodičia sa k tomu nejako zvlášť nevyjadrovali. My dvaja sme sa spolu cítili dobre. Čosi nás k sebe priťahovalo a verili sme, že Pán Boh vedie naše kroky týmto smerom. Svoju vieru sme obaja brali vážne a bolo pre nás samozrejmé, že ak sa raz dopracujeme k sviatosti manželstva, pristúpime k oltáru v mravnej čistote, ako si to žiada náš Pán. Hoci v tom čase sa už čoraz častejšie aj v našom okolí stávalo, že sa mladí „museli brať“, lebo čakali dieťa. Mať sexuálnu skúsenosť pred sobášom začínalo byť moderné. Avšak prostredie, v ktorom sme sa pohybovali, podporovalo naše rozhodnutie.
Vzali sme sa 24-roční, na jar, len niekoľko mesiacov pred ukončením vysokej školy. Cítili sme, že náš vzťah sa už neposúva ďalej, že potrebujeme viac, že mu už chýba vyvrcholenie. Obdobie pred štátnicami síce nebolo ideálne, ale pre taký zvláštny termín svadby sme sa rozhodli aj preto, lebo manžel musel v októbri narukovať na povinnú vojenskú službu a túžili sme byť spolu aspoň nejaký čas pred tým. V našej farnosti už vtedy pôsobil iný kňaz a môj manžel mu pomáhal aj pri rozdávaní svätého prijímania. Keďže v dedine kolovali všelijaké reči, náš kňaz nám vyjadril svoju podporu aj tým, že urobil náš sobáš výnimočným mnohými drobnosťami, ktoré vtedy v dedine neboli zvykom. Mali sme riadne ohlášky, ktoré vtedy boli „zakázané“. Pred sobášom nás osobne čakal pred kostolom, spieval nám spevokol, na konci nám recitovali deti vinše a zápisnicu sme podpisovali verejne pred všetkými v kostole, hoci dovtedy sa podpisovala iba v sakristii. Dnes je to všetko pri sobášoch bežné, ale vtedy to štátne úrady nerady videli. Bolo to od neho milé a my sme boli šťastne svoji a hrdí na to, že sme dodržali aj záväzok čistoty. Šťastní, plní radosti a očakávaní sme netušili, že len o niekoľko dní príde oveľa ťažšia skúška.
Čo nasledovalo po svadbe, bolo naozaj dosť zlé. Len niekoľko dní po svadbe sme podstúpili skúšku ohňom a tvrdo pocítili, čo znamená „v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe“. Ani neviem, ako to citlivo opísať. No… asi takto: prvé fyzické spojenie sa nám vôbec nepodarilo. A ani ďalšie a ďalšie… stalo sa skutočným až takmer dva roky po svadbe. Nebola to žiadna rozkoš, ale akt plný bolesti a sĺz, ktorému predchádzalo mnoho neúspešných zraňujúcich pokusov aj chirurgický zákrok u mňa. Akoby sa nám zrútil svet. Obaja sme veľmi trpeli. Nepočítali sme s tým, že nám nebude fungovať práve intímny život, ani sme netušili, že také niečo sa môže stať. O intímnom živote manželov sa bežne nerozprávalo. Nemali sme sa komu zveriť a žiadať o radu. Museli sme si pomôcť sami a zároveň sa pred ostatnými tváriť, že všetko je v poriadku. Manžel sa trápil. Hoci o tom nehovoril, ja som to cítila. Bolo to obdobie psychicky veľmi náročné pre oboch, tvrdá skúška našej lásky i viery v Boha. O mnoho rokov neskôr sa manžel priznal, že mal vtedy obavu, že požiadam o vyhlásenie manželstva za neplatné a opustím ho, ak nedôjde k fyzickému naplneniu nášho manželstva. Mne to však vtedy ani nenapadlo. Všemožne som sa snažila podporiť ho, vyjadriť mu svoju lásku a riešiť náš problém. To ja som navrhla navštíviť manželskú poradňu a riešiť problém s lekármi. Že by som ho mala opustiť a nájsť si iného, aby som mohla mať rodinu, to mi ani na um nezišlo.
Keď sa nám po návrate z vojenskej služby krátko pred našimi druhými spoločnými Vianocami napokon spojenie podarilo, objavil sa ďalší problém, ktorý bol možno následkom toho prvého. Mne naše milovanie neprinášalo radosť a uspokojenie. Akoby toho trápenia už nebolo dosť. Napriek tomu, že som sa snažila manžela povzbudzovať a navonok byť v pohode, v mojom vnútri sa často odohrával boj. Sex ma nepriťahoval a netúžila som po ňom. Spočiatku sme sa spolu večer aj modlievali, ale ja som postupne nevedela Bohu ďakovať za odchádzajúci deň, lebo som bola nešťastná z toho problémového intímneho života. V duchu som sa občas modlila, že vydržím všetko, aj keď nikdy nezažijem rozkoš, len aby nám Boh požehnal aspoň jedno dieťa.
Vtedy sa nám dostali do rúk aj prvé informácie o plánovanom rodičovstve a lekárka ma naučila sledovať si teplotu, aby sme vedeli presnejšie určiť čas najvhodnejší na počatie dieťaťa. Počítanie dní, sledovanie teploty a menštruačného cyklu sa stalo mojím ďalším trápením. Ale milovanie „podľa kalendára“ tiež nejako nefungovalo. Po ďalšom neúspešnom roku nasledovali lekárske vyšetrenia na zistenie plodnosti, potom kúpele, ale uspokojivý výsledok to neprinieslo. Akurát sme sa dozvedeli, že tehotenstvo u nás je možné, aj keď ja mám jeden nepriechodný vajíčkovod a manžel má málo pohyblivé spermie. Keď nám navrhli skúsiť umelé oplodnenie, vzdali sme to. Vtedy bola táto metóda ešte len v začiatkoch a často neúspešná. Navyše by sme si ju museli zaplatiť a my sme nemali peniaze. Okrem toho sme poznali nesúhlasné stanovisko Cirkvi k umelému oplodneniu. Povedala som manželovi, že sa cítim ako „pokusná myš“, a že v tom nechcem pokračovať. Ak Pán Boh dá, bude dieťa aj prirodzenou cestou, ak nie, tak nie. Možno má Pán Boh pre nás pripravený iný plán. Odľahlo nám obom a začali sme žiť tak „normálne“ v rámci svojich možností. Trvalo ešte dosť dlhý čas, kým som aj ja prežila potešenie zo vzájomného manželského zblíženia. Spoločné Vianoce s dieťaťom v kolíske nikdy neprišli. Ale naučili sme sa s tým žiť a napĺňať svoj vzťah drobnými radosťami každodenného života. Manželstvo predsa prináša mnoho krásneho aj v iných oblastiach.
No a v čom je naše manželstvo úspešné? Ja som spočiatku prežívala veľké sklamanie. To, čo sa nám dialo, som vnímala ako veľkú nespravodlivosť od Pána Boha najmä preto, že sme sa tak snažili zachovať si čistotu. Prečo práve v tomto…? Často som nebola schopná modliť sa. Obdobia smútku, strachu, zatrpknutosti a pochybností striedali krátke obdobia nádeje. A z toho, čo som prežívala, by sa možno dala napísať aj kniha. Mnohí naši neprajníci najskôr počítali mesiace, kedy sa nám narodí potomok, aby zistili, či sme pred sobášom nežili v hriechu. Potom riešili, že už dlho nemáme dieťa a že ak som neplodná, mohli sme pred sobášom bez následkov vyvádzať čokoľvek. Potom zase, že sme si to predsa len mali vyskúšať pred sobášom, aby sme vedeli, na čom sme. A podobné „múdrosti“.
Snažila som sa to neriešiť, ale nemôžem povedať, že sa mi vždy darilo. Od mladosti sme boli v centre pozornosti našich milých farníkov a tak akosi som si na to zvykla, ale nikdy som nikomu nemohla povedať úplnú pravdu o našich problémoch, lebo som sa obávala, že to ešte viac ublíži môjmu manželovi. Venovali sme svoj čas iným deťom v rodine a nášmu spevokolu. Neskôr sme sa zapojili do prípravy slávností prvého svätého prijímania a ja aj do prípravy birmovancov. Spievanie v kostole, spoločenstvo detí a mladých ľudí mi pomáhalo prekonať obdobia kríz vo viere.
A dnes môžem povedať, že s Božou pomocou sme to obaja zvládli. Keď na to teraz spomínam, uvedomujem si, že Boh nás nikdy neopustil. Naše manželstvo vydržalo a zachovali sme si aj svoju vieru. Ťaháme to spolu už tridsiaty štvrtý rok. Chvíle nežných dotykov a vzájomná blízkosť sú pre nás vzácnym darom od Boha. Po celý čas sme spolu viedli spevokol, ktorý sme ako mladí založili. Už sa v ňom vystriedalo niekoľko generácií. A teraz ho postupne preberajú naše krstné deti a deti našich bývalých členov. Stále sme mali okolo seba mnoho detí a mladých ľudí, ani sme si neuvedomovali, ako sme starli. Máme 9 krstných detí, z ktorých už tri majú vlastné deti.
Cez tohtoročné prázdniny naša krstná dcéra po návšteve u nás s uznaním povedala: „Krstná mama, keď idem na návštevu ku svokrovcom, musím všetko pre deti viezť so sebou, lebo tam nič nemajú, a ty doma všetko máš, nielen hračky a knižky, ale ešte aj nočník a malé sedadlo na WC, hoci sami ste nikdy nemali vlastné deti.“ Jej slová mi pohladili dušu. Donedávna sme mali aj hojdačku a detskú sedačku na bicykel, ale tie sme už darovali ďalej. V našom dome sa ešte stále nachádzajú detské veci, lebo stále sa tu vyskytujú nejaké deti, keď nie z rodiny, tak z času na čas deti našich bývalých členov spevokolu.
Takže Pán Boh pripravil pre nás takýto plán … A dúfam, že má pre nás pripravený už aj „plán zaopatrenia v starobe.“
Zuzka