(časť o manželskej morálke)
Mária Schindlerová
Obľúbený autor, psychiater a stály diakon Katolíckej cirkvi Max Kašparů napísal viaceré knihy. Sú v nich povzbudivé inšpirácie a cenné postrehy. V knihe Do výšky volím pád je však niekoľko zahmlievajúcich tvrdení, ktoré sú v rozpore s učením magistéria Katolíckej cirkvi, a preto chceme dnes na ne v tomto príspevku upozorniť. Ide najmä o jeho vyjadrenia k sexuálnej etike, kde hovorí takto:
„V oblasti manželského života a otázky umele regulovanej reprodukcie zastávam stanovisko: „Nielen, ale aj…“ Stotožňujem sa s názormi tých biskupských konferencií, ktoré odporúčali nielen rešpektovať pápežské učenie, ale taktiež riadiť sa vlastným svedomím.“
Hoci v úvode hovorí, že nemôže mať iný názor ako Katolícka cirkev, predsa predkladá čitateľom postoj odlišný:
„…pápežské učenie v encyklike Humanae Vitae kladie v spásnej výzve i v pedagogickom zámere pred manželskú dvojicu vysoký morálny ideál – viditeľný, zreteľný a zrejmý. … Manželia vedia, čo je v tomto smere najdokonalejšie, a je na nich, na spojení ich viery, lásky, dobrej vôle a svedomia, ako vysoko k tomuto ideálu vystúpia.“1
„…odporúčam im, aby v modlitbe úprimne a pokorne, bez sebectva a pýchy, zvážili svoju situáciu, poradili sa vážne so svojím svedomím a rozhodli sa. Svedomie musí byť posledným garantom ich konania.“2
Na inom mieste, kde Max Kašparů hovorí o tom, ako vníma prax manželov, rozdeľuje ich len na dve skupiny – na jednu, ktorí o metódach prirodzeného plánovania rodičovstva nič nevedia, a na druhú skupinu – tých, ktorí na týchto metódach postavili celú svoju kresťanskú dokonalosť. Mierne ironicky potom hovorí:
„…život pretvárky, pýchy, tvrdosti a sebectva voči blížnemu sa veľkoryso prehliada, avšak teplomer na meranie bazálnych teplôt je predmetom hodným permanentnej adorácie. Mám niekedy dojem, že viac ako bazálne teploty si ním títo ľudia merajú svoj vzťah k Hospodinovi. A pritom je sexualita v Desatore až na šiestom mieste.“3
Po prečítaní týchto tvrdení sa mi vynárajú v mysli tieto reakcie: áno, sexualita je až na šiestom mieste, ale na prvom mieste je v Desatore to, či uznávam Božiu autoritu. Ak áno, potom konštatovanie, že „svedomie musí byť posledným garantom ich konania“, je zavádzajúce.
Nemôžeme obhajovať svedomie ako absolútnu autoritu a absolútne meradlo mravnosti konania. Znamenalo by to, že veríme vo vlastnú neomylnosť. Svedomie neurčuje, čo je dobré a čo je zlé, ním to poznávame.
A čo dodať k ďalšiemu odporúčaniu Maxa Kašparů, aby manželia rešpektovali „nielen pápežské učenie, ale aj riadili sa vlastným svedomím“? Vari je mravná norma v rozpore so svedomím? Určuje ju Cirkev? Ona predsa nevytvára morálne zásady, ani neurčuje, čo je dobré a zlé. Ona nás orientuje, ako Matka a Učiteľka. Boh nás nenechal v neistote. Ako hovorí Scott Hahn:
„Neverím, že by nás Boh nechal s jednou knihou (Písmom) a svojím Duchom, zvlášť keď mohol predvídať anarchiu, ktorá by vznikla, keby tak neurobil. Zanechal nám svoju Cirkev, aby sa správne interpretovalo a zachovávalo Písmo.“4
Morálka nie je záležitosť osobných preferencií či názorov. Ak teda napr. manželia uvažujú nad používaním antikoncepcie, napr. prezervatívom alebo nad praktizovaním prerušovaného styku – lebo „cítia“, že by to mohlo vyriešiť ich problémy a na druhej strane vedia, že „Cirkev hovorí antikoncepcii „nie“, kde je pravda? Je možné, aby bola tam, aj tam? Alebo – logicky – je niektorý názor mylný?
Nemôžeme za objektívnu pravdu vyhlasovať svoje pocity. Správne svedomie je to, ktoré je v zhode s pravdou. Katechizmus nám odporúča osvojovať si Božie slovo, ktoré je svetlom na našej ceste, prosiť si dary Ducha Svätého a nechať sa viesť učením predkladaným autoritou Cirkvi (porov. KKC 1785).
Definuje morálne svedomie ako úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu. (KKC 1796). Ale pripomína aj povinnosť formovať svedomie:
„Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom. … Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou Cirkvi“ (KKC 1783).
Ďalej hovorí Katechizmus o mylnom svedomí:
„Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a s Božím zákonom, alebo naopak, mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje (KKC 1786). Človek je vždy povinný poslúchať istý úsudok svojho svedomia. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti. … Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, „keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie (GS 16)“ (KKC 1790, 1791).
John Kippley používa na ilustráciu mylného svedomia výrok Adolfa Eichmanna, ktorý riadil Hitlerovu kampaň masového vyvražďovania Židov. Na svoju obhajobu povedal: „Konal som podľa svojho svedomia.“ Môžeme tvrdiť, že Eichmann klamal? Možno naozaj uveril Hitlerovej idei o čistej rase. Ak to tak bolo, mal mylné svedomie. A predsa by sme povedali: „To nie je ospravedlnenie“.5
Mylný názor Maxa Kašparů, že je na manželoch „na spojení ich viery, lásky, dobrej vôle a svedomia, ako vysoko k tomuto ideálu vystúpia“ celkom zreteľne vyvracia posynodálna exhortácia Familiaris consortio, ktorá vyjadrila vo svojom závere, že táto mravná norma nemôže byť považovaná len za ideál:
„…[manželia] nemôžu sa dívať na zákon len ako na číry ideál, ktoré sa má dosiahnuť v budúcnosti, ale majú ho považovať za príkaz Krista Pána, aby usilovne prekonávali ťažkosti. „Preto takzvaný ,zákon postupnosti‘ – čiže postupné napredovanie – nie je to isté ako ,postupnosť zákona‘; akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy. Všetci manželia sú v manželstve podľa Božieho zákona povolaní na svätosť. Toto vznešené povolanie sa uskutočňuje natoľko, nakoľko je ľudská osoba schopná s duševnou vyrovnanosťou a s dôverou v Božiu milosť a vo vlastnú vôľu odpovedať na Božie prikázania. Práve preto si Cirkev vo svojej vychovávateľskej starostlivosti praje, aby manželia predovšetkým jasne poznali učenie encykliky Humanae vitae ako záväzné pre svoj pohlavný život a aby sa úprimne usilovali vytvárať podmienky nevyhnutné pre zachovávanie tejto normy“ (FC 34).
Čo dodať na záver?
Poznám mnohé manželské páry, ktoré naozaj úprimne zápasia o mravnú čistotu. Mnohí majú zdravotné ťažkosti a objektívny dôvod, aby predchádzali tehotenstvu. PPR je pre nich prostriedok zachovania manželskej lásky a čistoty. Teplomer nie je pre nich premetom adorácie… Zdržanlivosť, ktorú prijímajú do svojho života, je vyjadrením lásky – tej lásky, ktorá sa vie zriekať, namáhať a obetovať sa.
Preto výroky Maxa Kašparů v tejto knihe ma veľmi sklamali. A nielen to, pociťujem ich ako úder pod pás „od vlastných“ všetkým, ktorí sa usilujú žiť s Pánom v dôvere, že On nám nechce zle a chráni naše dobro. Nik z nás netvrdí, že vďaka PPR žijeme bez hriechu… Bojujeme, padáme, vstávame, ale snažíme sa. Osobné zlyhania však tiež nie sú dôvodom na to, aby sme odmietli objektívnu pravdu a mravnú normu. Chcelo by sa mi slušne poprosiť: vy, ktorým bolo zverené poslanie, aby ste stáli pred nami ako predstavitelia Katolíckej cirkvi, nedávajte nám takéto údery. Potrebujeme od vás počuť pravdu, nie subjektívne názory, ktoré nás zneisťujú.
Spomínam si na Scotta Hahna, ktorý ešte ako presbyteriánsky pastor odmietol funkciu dekana fakulty, kým si nebol istý, že to, čo učí, je v zhode s pravdou. Sám o tom hovorí:
„…nie je svete nič, čo by som robil radšej, než učiť v seminári. Ale ja chcem vedieť, či učím pravdu. Pretože raz budem stáť pred Bohom a vydám počet z toho, čo som učil jeho ľud.“
Myslím na všetkých tých konkrétnych manželov, ktorí vytrvali napriek takýmto zavádzajúcim tvrdeniam a sú pre nás v LPP povzbudením, že služba, o ktorú sa usilujeme, má zmysel. Myslím aj na všetkých kňazov a diakonov a všetkých tých, ktorí sú nám manželom pomocou a orientáciou. Sme všetci „na jednej lodi“ a nemôžeme veslovať každý iným smerom.
Touto recenziou nechceme nikoho „potopiť“. Modlime sa za to, aby sme sa šťastne doplavili do nebeského prístavu!
Použité citácie:
5 Kippley, J. F.: Sex and the Marriage Covenant. A Basis for Morality. Pracovný preklad v rukopise, archív Ligy pár páru, v
slovenskom jazyku nepublikovaný.
1 Porov. Kašparů, M.: Do výšky volím pád, Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství 2008, s. 127.
2 Porov. Kašparů, M.: Do výšky volím pád, s. 129.
3 Porov. Kašparů, M.: Do výšky volím pád, s. 126.
4 Porov. Hahn, S. a K.: Naše cesta do katolické Církve, s.77.5 Kippley, J. F.: Sex and the Marriage Covenant. A Basis for Morality. Pracovný preklad v rukopise, archív Ligy pár páru, v
slovenskom jazyku nepublikovaný.