(2. časť zo série článkov Od nadšenia cez sklamanie k spokojnému praktizovaniu PPR)
Pamätám sa na ten pocit, keď som sa po rokoch používania prirodzených metód dozvedela o chybových princípoch v prístupe k prirodzeným metódam, na ktoré by som teraz chcela poukázať. Bolo to presné: toto keby som vedela skôr, vyhla by som sa sklamaniam, frustrácii a neplánovaným tehotenstvám. Keby sme vtedy vedeli, kde nevedomky robíme chybu...
V nedávnom webinári zameranom na prirodzené metódy jeden účastník veľmi trefne poznamenal: „To, čo naše páry používajú, v skutočnosti nie je aplikácia prirodzených metód. Je to používanie vlastných pravidiel, akási ,slovenská ľudová tvorivosť.“
Trafil klinec po hlavičke.
Keď sme sa po rokoch frustrácie rozhodli skúsiť zameniť symptotermálnu metódu plánovania rodičovstva za Creightonský model, narazili sme na veľmi dobrú lektorku, ktorá ma na príčiny a princípy chybovosti upozornila. Rada sa o tieto „aha momenty“ v nasledujúcich riadkoch podelím.
1. princíp: Tendencia pozmeňovať pozorovanie
Všetky prirodzené metódy sú založené na dôslednom pozorovaní príznakov plodnosti. Pri úplnej dôslednosti v pozorovaní a po správnom vyhodnotení očakávame deklarovanú spoľahlivosť.
Avšak sme len ľudia. Okrem toho, že si nástup niektorého príznaku (napr. cervikálneho hlienu) nevšimneme, môžeme sa ocitnúť aj v situácii, keď ho úplne odignorujeme. Akoby sme si vtedy povedali: nie, to tam nebolo, to sa mi len zdalo. Vychádzame pritom zo svojich minulých skúseností – napríklad takto skoro v cykle sme nikdy ešte nástup plodnosti nepozorovali. Alebo sa do toho zamiešajú naše očakávania, plány – v tento deň predsa chceme byť spolu, tak „ten hlien tam nebol, to sa mi len zdalo“. Chcem zdôrazniť, že takéto pozmenenie pozorovania nerobíme úplne vedome. Práve v tom je to úskalie, a potom v prípade zlyhania a nečakaného tehotenstva aj naša tendencia zvaliť to na „nefungujúcu“ metódu. Je to naša ľudská psychika a práve poznanie, že toto môže v našom prístupe k pozorovaniu nastať, nám môže pomôcť vyhnúť sa tendencii pozmeniť pozorovanie. Správny prístup k sledovaniu príznakov by totiž mal byť: vyhodnocujem to, čo skutočne pozorujem, očakávam, že môžu nastať rôzne situácie, a snažím sa do vyhodnocovania nutne neprenášať svoje minulé skúsenosti. Takýto prístup v prirodzených metódach sa nazýva „prospektívny“.
2. princíp: Vedomie úskalia spoliehania sa na vlastnú skúsenosť: Prospektívny vs. retrospektívny prístup
Je normálne, že v živote vždy vychádzame zo svojich predchádzajúcich skúseností. V prirodzených metódach to však môže byť zradné. Kalendárová metóda plánovania rodičovstva vychádzala len z minulých skúseností – spriemerovala cykly žien a predpovedala budúcnosť – bolo to absolútne aplikovanie retrospektívneho prístupu k plánovaniu rodičovstva.
Symptotermálna metóda priniesla vychádzanie z vyhodnotenia pozorovania príznakov plodnosti – prospektívny prístup, avšak aj ona zahŕňa určité retrospektívne prvky. Napríklad pri pravidlách na určenie konca predovulačnej neplodnosti, ktoré vychádzajú z dĺžky aspoň šiestich predtým pozorovaných cyklov. Aj keď tieto pravidlá vychádzajú z pozorovania cyklov množstva žien, stále pri ich aplikácii treba byť v strehu a klásť si otázku: Čo ak bude môj najkratší cyklus práve tento, ktorý prebieha? A môžem potom stále očakávať, že tento deň, ktorý by mal byť neplodný, bude naozaj neplodný? (Budem veriť tomu, čo pozorujem? Neprehliadnem nástup hlienu alebo nepozmením potom svoje pozorovanie?) Opäť, ide mi len o akési upozornenie v zmysle: pozor, tu je zradnosť retrospektívneho prístupu. Neuprednostňujte očakávania vychádzajúce z matematického výpočtu pred biologickou realitou.
Pochopila som, že správny prístup k sledovaniu príznakov by mal byť „vyhodnocujem to, čo skutočne pozorujem“. Retrospektívny prístup je menej spoľahlivý ako prospektívny. Áno, v zodpovednom prístupe k plánovaniu rodičovstva je nutné vzdať sa túžby čokoľvek s istotou predvídať, aj keď vychádzame z toho, ako to bolo doteraz v každom cykle, pretože v tomto cykle to tak už byť nemusí.
Už len poznanie týchto dvoch úskalí zásadne zmenilo môj prístup k používaniu prirodzených metód a dôveru v ne. Ak by som chcela podať svedectvo o svojich dvoch neplánovaných otehotneniach napriek snahe o čo najlepšie aplikovanie pravidiel, určite by som spätne vedela sčasti identifikovať niektoré z týchto dvoch princípov.
Napríklad, keď sme otehotneli v prvom cykle po pôrode, by som vzniesla asi jedinú výčitku: prečo mi nikto nepovedal, že moje telo bude tak zásadne zmenené pôrodom a dojčením, že sa podľa predpôrodných cyklov nebude dať predpovedať a očakávať nič podobné tomu, ako to bolo predtým (úplne iný obraz hlienu, iné hodnoty teplôt)? Pri druhom neplánovanom tehotenstve bola chyba retrospektívneho prístupu ešte zjavnejšia. Boli sme zvyknutí na dlhé cykly a náš prístup k predovulačnej neplodnosti sme podriaďovali minulým skúsenostiam. Otehotnela som v taký deň cyklu, ktorý by sa dal s kalendárovou istotou označiť za najskorší prvý plodný deň cyklu v porovnaní so všetkými mojimi predchádzajúcimi cyklami aj nasledujúcimi cyklami po pôrode. Toto jednoducho nemal byť plodný deň. Nástup hlienu som nespozorovala, asi aj preto, že sme navzdory pravidlám nevydržali robiť pozorovania až do konca dňa a boli sme spolu už podvečer. To bolo presne také to pravidlo ľudovej tvorivosti, ktoré sme si sami vymysleli – buďme spolu ešte čím skôr, kým nepríde obdobie dlhého hlienu a čakania na ovuláciu. Riskantné správanie, ktoré sme si vôbec neuvedomovali, viedlo k tehotenstvu.
Nabudúce napíšem o ďalšom princípe, o ktorom teraz viem, že ho treba dodržiavať, ak chcem dosiahnuť vysokú spoľahlivosť PPR.
Mery