Tieto riadky o našej ceste za dieťaťom píšem ako ten, kto je stále „v procese“, kto je vo fáze, že nekontroluje každý príznak tehotenstva, občas stráca nádej, občas sa aj „teší“ z výhod bezdetného života, ale stále je na ceste. Neponúkam rady, ako sa zmieriť so životom bez detí, ako sme si našli iný zmysel života a podobne. Možno sa niekto s týmito pocitmi stotožní a povie si, že nie je sám. Možno sa niekto, kto v takejto situácii nikdy nebol, lepšie vžije do situácie tých, ktorých túžba po dieťati ostáva nenaplnená.
Neznáme príčiny
Výskumy uvádzajú, že v súčasnosti je každý piaty pár neplodný a tento trend bude vraj narastať. Väčšina príčin je neznáma. Často sa dnes hovorí o tzv. endokrinných disruptoroch. Jednoducho povedané, naša hormonálna sústava nepracuje tak, ako má, vplyvom pesticídov, plastov a chémie vo vode (dá sa dohľadať aj škodlivý vplyv zvyškov liečiv, nevynímajúc antikoncepciu), zlej kvality ovzdušia, minimom živín v potravinách, veľkého množstva modrého svetla, stáleho stresu z obrovského prísunu informácií a dalo by sa pokračovať. Prečo to píšem? Myslím si, že veľa dievčat a potom žien, osobite v kresťanských kruhoch, vidí svoju životnú náplň predovšetkým v roli manželky a matky. Ak materstvo žene „nevyjde“, môže nadobudnúť pocit, že je nedostatočná, že je na nej skrátka niečo „špatně“ (sedí mi to slovo, slovenský ekvivalent mi nenapadá), propadá si menejcenná. Myslím, že muži to až takto nevnímajú, a keď sa nedarí a nevie sa príčina, tak to berú ako fakt. Skrátka, keď som si uvedomila, že problém nemusí byť vo mne, ale že žijeme vo svete, kde bude možno onedlho tehotenstvo výsadou, prijal sa mi tento fakt ľahšie.
Neplodnosť – hendikep?
Neplodnosť je zvláštny „hendikep“. Najmä ak je jej príčina neznáma. Keď niekto nemá ruku alebo je slepý, je jasné, že je po fyzickej stránke znevýhodnený. Neplodnosť sa stáva hendikepom až pri snahe mať potomstvo. Inak ju nikto nerieši. A keď s ňou človek (pár) začne žiť, je to veľmi náročné. Jednak ten slepý nemusí nikomu vysvetľovať, že je slepý, nikto mu nedáva rady, ktoré by mu pomohli vidieť, nikto mu nedáva nádeje. Pri neplodnosti je to inak. Človek je v podstate zdravý a niekto, dokonca aj on sám, by ani nemusel veriť, že môže mať problém splodiť potomka (v rodinách sú to väčšinou babičky a prababičky, ktoré mali tucet detí). A predsa táto „choroba“ môže život ťažko poznačiť. Všetko sa dá prijať. Mňa samu najviac desí predstava, že budeme mať 50, 60, 70, možno 80 rokov a nebudú k nám chodiť vlastné deti ani vnúčatá. Samozrejme, že sa to môže stať aj niekomu, kto má päť detí, ale pri dobrej a láskavej výchove je to asi málo pravdepodobné. Napadne vám adopcia, alebo možno napriek všetkým morálnym a kresťanským zásadám skúsiť ivf. Skrátka, mať dieťa, nie pre dieťa samotné, ale preto, aby sme neostali sami. Aby sme zapadli do spoločnosti. Myslím, že to nie je správna motivácia mať deti. No keby som mala dieťa na počkanie, nikdy by som nebola nútená zamyslieť sa nad tým, prečo vlastne dieťa chcem. Proste by to bolo prirodzené. Takto, keď to nejde hneď, sa človek zamýšľa.
Mať dieťa
Čo sa týka adopcie, je potrebná kvalitná príprava. Je psychicky náročná, nemôžte meniť len tak bydlisko, miniete celú dovolenku na kurzy, chodíte po úradoch. A pokiaľ túžite po dieťati, ktoré je právne voľné, malinké, pretože chcete, aby si odnášalo čo najmenej rôznych tráum, chcete, aby sa vám nejako podobalo, a hlavne chcete mať aspoň nejakú záruku, že je zdravé, počkáte si v priemere 5 rokov. Verím, že to môže stáť za to. Viem aj to, že už by som nikomu nepovedala, nech si dieťa adoptuje, pretože to znie ako výber dieťaťa na počkanie. Je to vyčerpávajúci proces, sprevádzaný návštevami sociálok, súdmi, neistotou a čakaním. A tiež si hovorím: Kto si nikdy nepredstavoval, ako raz bude jeho dieťa vyzerať, v čom mu bude podobné? Je ťažké zmieriť sa s tým, že nikto taký nemusí byť. Napriek tomu sa niektorí adoptívni rodičia vyjadrili, že ich „adopčiatko“ je oveľa lepšie a krajšie ako oni dvaja dokopy. Niekto to tak vnímať nemusí. Nevnímam, že by adopcia pre nás bola aktuálne možnosť, ale dvere sme nezatvorili.
Postupom času sa zmenil aj môj postoj k umelému oplodneniu. Rozumiem páru, ktorý to zo zúfalstva podstúpi. Najmä ak ide proti svojim morálnym zásadám, musí to byť preňho nesmierne náročné. Keď naozaj veľmi túži po dieťati, keď má pred štyridsiatkou, adopcia v nedohľadne a skrátka, nedokáže si predstaviť ostať bez dieťaťa. V minulosti som to odsudzovala. Teraz to chápem, aj keď ivf ako také odsudzujem a nepodstúpila by som to. Nielen z morálnych príčin a mojich kresťanských zásad, ale aj zdravotných rizík.
Boh – vzťahy – spoločenstvo
Rada by som sa podelila ešte o jeden aspekt spojený s neplodnosťou: vzťahy s ľuďmi, spoločenstvo a vzťah k Bohu.
Keď v určitom veku nemáte deti, ostanete osamelí, pretože väčšina známych a kamarátov tie deti má. A starosti rodiny s deťmi a bezdetného páru sa dosť líšia. Môžete sa stretávať, snažiť sa udržať vzťah, chodiť na výlety. Môžu byť vzťahy, ktoré nestoja len na rozhovoroch o výchove detí a rodinných záležitostiach, ale myslím si, že je náročné udržať ich na úrovni, aké boli, keď deti nikto nemal. Utrápená nevyspatá mama ťažko pochopí trápenie bezdetnej kamarátky, ktorá sa práve vrátila z ďalšej zahraničnej cesty, aby prišla na iné myšlienky a žena nadovšetko túžiaca po dieťati nepochopí sťažnosti vyčerpanej mamy, ktorá nie je sama ani na WC. Keď zistíte, že známi, ktorých máte, sú starosťami inde, hľadáte nových známych. Od malička sme mali prevažnú časť známych z kostola. Lenže nastáva problém. Prídete do farnosti. Pastorácia je na 80 % zameraná na rodiny. Podpora rodín, modlitby matiek, modlitby otcov, miništrantské stretká, spevokol pre deti, prednášky o kresťanskej výchove. Pre páry je poväčšine k dispozícii príprava na manželstvo, ale to sa vás už netýka. Jediní „bezdetní“ vo farnosti sú dôchodcovia a vysokoškoláci. Dá sa s nimi fajn pobaviť. Ale na hlbšie vzťahy je to náročnejšie.
Vzťah s Bohom sa vytvára v spoločenstve. Tu nastáva prekážka. Začnete sa Boha pýtať, prečo práve vy. A dívate sa na tie krásne rodiny okolo seba. Prípadne prijmete svoj kríž a poviete si, vďaka, Bože, ale musíte byť duchovne veľmi vyspelí. Prídete na spoveď, na rozhovor za kňazom. Nenájdete pochopenie, nevie, čo by vám na to povedal okrem toho, že na umelé oplodnenie nemáte ani pomyslieť a máte zvážiť, ako inak naplniť svoj čas, napr. pomocou rodinám. Lenže keď ste na konci cyklu (prípadne ste ani nemali ovuláciu) a vy už viete, že ďalší pokus nevyšiel a v danom období nemôžete ani vidieť malé dieťa, je takáto pomoc pre vás veľkým trápením.
Kam sa teda obrátiť? Kde nájsť pochopenie? Ako budovať vzťah s Bohom? Kde sa cítiť ako doma? Kde môcť byť ako pár sám sebou? Bez zbytočných rozpakov na oboch stranách?
Môže sa stať, že si nakoniec zadovážite šteňa, niekto vám z času na čas vytkne, že by ste mali radšej navyšovať krivku pôrodnosti, začnete cestovať, spoznávať svet, možno začnete navštevovať hospic alebo domov dôchodcov, aby ste robili niečo dobré pre spoločnosť. Ale je to ono? Čo bude o 20 rokov?
Je ťažké zodpovedať tieto otázky. Musíme žiť prítomnosť. Verím, že všetko má zmysel. Keďže máme krátko po tridsiatke, veríme, modlíme sa, dúfame. Niekedy si povieme, že by sme mohli predsa len viac cestovať. Viac sa venovať rodičom, priateľom, ktorí, hoci majú deti, stále chcú byť s nami v kontakte (a som za to nesmierne vďačná). Ja si niekedy poviem, že to šteňa by nebol zlý nápad (ale manžel nesúhlasí :)).
Niekedy mám pocit, že Boh sa nám niekedy snaží týmto spôsobom priblížiť, zatiaľ netuším ako, ale posiela mi do cesty paradoxné situácie, ktoré naozaj nechcem a nad ktorými musím veľa rozmýšľať. O tom možno niekedy nabudúce.
Rebeka