„... Myslel som, že sex by mal tešiť aj po narodení detí, ale ako čítam, je to práve naopak: máme byť všetci zdržanliví až za hrob. Tak fajn, treba si na to len zvyknúť. Keďže sa snažím žiť ako veriaci, mám jednoducho smolu.“
„... obeta zdržanlivosti je príliš veľká. Keď si niekto odopiera radosti intímneho života pred svadbou s tým, že sa na ne teší po svadbe, a keď ľúbiaci sa zodpovední manželia prijímajú každé dieťa ako Boží dar a požehnanie, a ostávajú v situácii rizikového tehotenstva a radosti vzájomného zbližovania sú im odopreté, tak je to proste voči nim tvrdé a aj nefér.“
„...PPR je o odopieraní si a v Písme je napísané: „neodopierajte si navzájom, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť.“
Ja viem, nepočúva sa to dobre. Zdržanlivosť – už len to slovo v nás vyvoláva nechuť. Zriekanie sa, odopieranie si, sebazápor – samé nepríjemnosti. A dnešný konzumný spôsob života nám príliš nepomáha v tom, aby sme videli trochu „za obzor“, hlbšie, ďalej. Aby sme rozmýšľali, prečo áno, prečo nie – či má vôbec zdržanlivosť nejaký zmysel, načo je vlastne dobrá, keď sa nám absolútne nezdá dobré to, čo je nepríjemné.
A keď sa k tomu vytiahne citát z Písma, ktorým si potvrdíme svoje domnienky, tak si neraz povieme – robím podľa svojho svedomia a hotovo.
Christopher West hovorí, že antikoncepcia nebola vymyslená, aby sa predišlo neželanému tehotenstvu, ale aby sa človek zbavil neželanej zdržanlivosti.
Tu len malá poznámka k druhému citátu zo začiatku článku: ak sú manželia v situácii rizikového tehotenstva a lekár neodporúča žene pohlavný styk – napríklad preto, aby sa nezačala predčasne otvárať – tak treba vziať do úvahy to, že tu nejde len o mechanické dráždenie krčka maternice, ale aj o to, že sťahy maternice pri dosiahnutí vyvrcholenia by mohli spustiť predčasný pôrod. Žena (zvyčajne) v čase tehotenstva si viac uvedomuje, že predovšetkým od nej závisí ochrana nového života a nechce riskovať jeho ohrozenie. Iste, môže aj ona pociťovať túžbu po spojení, ale keď nosí dieťa, tak všetko v nej sa zmobilizuje, aby ho ochránila a priviedla ho v bezpečí na svet. Je to pre muža výzva, aby nemyslel na seba a svoje uspokojenie. Áno, jeho „sólový“ orgazmus bez spojenia (napr. pri orálnom sexe) by dieťa na živote neohrozil, ani by nebol prejavom antikoncepčného zámeru, ale spýtajme sa inak: Bol by prejavom vzájomnej jednoty a odovzdania sa? Bol by darom? Prejavom sebadarujúcej lásky?
A znovu sme akoby v inom svete. Slová ako sebadarovanie, význam sexu, reč tela... to všetko je akoby z iného sveta – vlastne áno, je to z iného sveta. Je to reč z raja. V tom dnešnom svete sa všetko podriaďuje konzumu: aby mi bolo dobre, aby som zažil maximum príjemností pri minime nepríjemností. Komu to ubližuje? - pýtame sa. Aký má zmysel robiť si násilie? Áno, možno znovu musíme objaviť zmysel sebazáporu a sebaovládania. Ale ešte predtým chcem povedať najmä to, že zdržanlivosť naozaj nie je náš primárny a hlavný cieľ v manželskom živote.
Veď naozaj – štandardná situácia je sex mať: prejaviť si ním vzájomné darovanie sa, odovzdanie sa, byť otvorení životu. Je dobré mať sex a mať deti. Cirkev nikomu nezakazuje mať manželské spojenie. Nikomu nenariaďuje zdržanlivosť. Jediné, čo hovorí a pripomína, je to, že manželský akt má byť vyjadrením sebadarujúcej lásky, a tým ruka v ruke ide to, že ak ním má byť, tak nesmie byť zbavený plodivého – prokreatívneho – významu. Žiadnou antikoncepciou, žiadnou aktivitou, ktorá tento význam zruší, lebo potom už nejde o manželský akt.
Aha – tak to je dobré, povie niekto – takže mať sex. Ale ak už nechceme deti – aspoň načas – tak čo iné nám zostáva okrem zdržanlivosti – ak nesmieme antikoncepciu, nesmieme orálny sex, nesmieme prerušovať, nesmieme sterilizáciu atď.?
Znovu sa vrátim späť: štandardná situácia je mať sex, mať deti, prejavovať si lásku spojením. A taktiež je štandardná aj periodická zdržanlivosť – tá „kratšia“.
A ak vznikne situácia, ktorá nie je štandardná – teda napr. rizikové tehotenstvo, obdobie šestonedelia po pôrode, malý odstup od narodenia predošlého dieťaťa, manžel na týždňovkách, ohrozenie života matky tehotenstvom alebo pôrodom, choroba, nevhodné podmienky – napr. bytové, sociálne, ekonomické.... , tak treba použiť neštandardné prostriedky – a medzi ne patrí aj dlhšie trvajúca zdržanlivosť.
Nemusí byť nutne zlom. Skúsme v nej vidieť dobro a požehnanie. Totiž vždy je prostriedkom, aby sme videli „poza“ – že je tiež prejavom lásky, nie iba trpne znášaným krížom. Je to náročné? Áno.
Aj v ľudskom rozmere nás každý sebazápor formuje, robí pevnejšími, odolnejšími. Bez disciplíny a sebaovládania sa nedá dosiahnuť nič alebo len veľmi málo aj v iných oblastiach života. Prečo by tomu malo byť inak v manželstve? Boh nežiada nič, na čo by nám nedal silu. Ponúka nám ju vo sviatostiach, modlitbe, v Eucharistii. Zodpovednosť využívať rozum a zvažovať je tiež na nás: možno nás uvažovanie privedie k rozhodnutiu otvoriť sa ďalšiemu dieťaťu a možno práve z lásky k tomu nenarodenému dieťaťu nám zdravý rozum zdržanlivosť prikáže.
Svojho času ma veľmi oslovil a stále je pre mňa povzbudením citát Karla Rahnera:
Keby sme si my, kresťania, keď sme postavení pred morálne rozhodnutie, skutočne uvedomili, že svet leží pod krížom, na ktorom sám Boh visel pribitý a prebodnutý, že poslušnosť voči Božiemu zákonu môže zahŕňať tiež smrť človeka, že nesmieme konať zlo, aby sme dosiahli nejaké dobro, že je omylom a herézou tohto moderného sveta držať sa predstavy,
že morálne dobrá vec nikdy nemôže viesť ku tragickej situácii, z ktorej nie je na tomto svete úniku, keby sme si skutočne uvedomili, že ako kresťania musíme takmer s istotou očakávať, že sa niekedy počas nášho života ocitneme v situácii, keď budeme musieť buď obetovať všetko, alebo stratiť svoju dušu, a že nemôžeme očakávať, že sa vždy vyhneme situácii vyžadujúcej „hrdinské“ rozhodnutie, potom by zaiste bolo menej kresťanov, ktorí si myslia, že ich situácia vyžaduje osobitné pravidlá, ktoré nie sú tak striktné ako zákony hlásané Cirkvou ako Božie zákony; bolo by menej spovedníkov a duchovných radcov, ktorí zo strachu, že by mali povedať kajúcnikovi, aký prísny je Boží zákon, zrádzajú svoju povinnosť a miesto toho mu povedia, aby sa riadil podľa svojho svedomia, akoby sa človek nepýtal – a právom nepýtal, ktorý z mnohých hlasov zaznievajúcich v jeho vnútri je pravým Božím hlasom, akoby neexistovala Božia Cirkev, aby rozhodla v zhode s Božím zákonom, akoby svedomie mohlo človeka viesť, aj keď predtým nebolo poučené Bohom a vierou, ktorá pochádza z počutia.
A čo ten citát z Písma? Ak si nemáme odopierať, nie je teda zdržanlivosť proti tomu, čo chce Boh?
O tom si povieme v ďalšom čísle Novín z rodiny LPP.
Mária Schindlerová