Občas dostaneme námietku, že PPR vychováva manželov k pokrytectvu, pretože na jednej strane manželia tvrdia, že sú otvorení životu a nebránia počatiu, ale pritom robia všetko proti tomu, aby počali (okrem tých manželov, ktorí PPR používajú na dosiahnutie počatia).
Ak kreslíme grafy, robíme záznamy, aby sme zistili plodné a neplodné dni, a potom sa usilujeme načasovať intímne zjednotenie do dní neplodných, ako to súvisí s otvorenosťou životu a s ochotou prijať deti ako Boží dar, čo manželia sľúbili pri sobáši?
Podľa niektorých je to nedôvera voči Bohu – vraj najlepšie je nesledovať nič, nechať sa prekvapiť, veď Boh nám predsa nenaloží viac, ako by sme zvládli, a že za celým tým plánovaním stojí pohodlnosť a sebectvo, neochota prijať viac detí. Takže potom sa tvárime, akoby sme boli životu otvorení, ale v skutočnosti nie sme.
Je zaujímavé, že tento názor počuť zvyčajne od mužov – ale vlastne je to pochopiteľné. Neviem, ktorá žena by brala „v pohode“ to, že bude rok čo rok tehotná a čaká ju pôrod, kojenie, potom starostlivosť o deti ako schodíky... iste, žena to vie prijať, ale pochybujem, žeby si to niektorá predstavovala ako normálny a očakávaný štandard. Pozrime sa preto spolu na otvorenosť životu – čo to znamená, ako ju chápe Cirkev a čo v skutočnosti manželia pri sobáši sľubujú.
Takže hneď na začiatku je potrebné povedať, že otvorenosť životu neznamená pustiť kontrolu z rúk a zodpovednosť za veľkosť rodiny nechať na Boha. On to kormidlo vložil do rúk manželom. Byť otvorení životu neznamená ani tváriť sa pri každom intímnom manželskom akte, že chceme počať dieťa.
V dnešnej dobe a so súčasným poznaním vieme, že je len pár dní v cykle, keď je otehotnenie možné. Prečo by malo byť zlé poznať, ktoré dni to sú? Vari toto poznanie v nás zatvára tú otvorenosť životu? Ako? Potom by to znamenalo, že ak viem o niektorom dni, že je neplodný, tak je zbytočné – alebo priamo hriešne – byť spolu, lebo ten deň je zavretý životu?Ako by bolo možné „nechať sa prekvapiť“ Bohom, ak logicky vieme, že styk má súvislosť s počatím? a to, aby bol manželský akt otvorený životu, nie je nutné, aby bol v plodných dňoch. Otvorenosť životu nezávisí od dní, ani od vonkajších okolností. Ide o spôsob, akým je manželský akt uskutočnený. Cirkev hovorí, že je otvorený vtedy, ak nie je styk úmyselne uzavretý životu nejakým ľudským zásahom.
Sú len dve možnosti: buď daný akt je uskutočnený spôsobom, ktorý vyjadruje otvorenosť životu, alebo je uskutočnený spôsobom, ktorým je úmyselne zavretý.
Úmyselne uzavretý je každou antikoncepciou a každým antikoncepčným správaním, od prerušovaného styku cez bariérovú antikoncepciu až po hormonálnu antikoncepciu a antiprokreatívnu sterilizáciu. Uzavretý je vždy vtedy, keď manželia predpokladajú, že tento konkrétny styk by mohol viesť k počatiu, a tak sa radšej sami poisťujú tým, že daný akt nejako zneplodnia.
Otvorený životu je každý taký akt, keď manželia vlastne pri ňom nerobia nič. Majú ho takým spôsobom, akým sa život odovzdáva, bez ohľadu na to, či nezávisle od ich vôle je ten deň plodný alebo nie. Jednoducho sa sebe darujú v manželskom akte, ktorý je „normálny“. Jazykom dnešnej doby „nechránený“ – aj keď veľmi nerada používam toto vyjadrenie, pretože pred láskou druhého, pred jeho darom sa predsa netreba chrániť. Ten výraz používam len preto, aby bolo jasnejšie zrozumiteľné, že manželia nijako nezasahujú do man-želského aktu. Rozhodujú sa len mať ho, alebo ho nemať.
Ak majú potom manželia spojenie v neplodných dňoch v cykle, počas tehotenstva, v prechode i po ňom a pod., aj keď vedia, že nepočnú dieťa, aj vtedy sú „otvorení životu“, lebo majú spojenie týmto spôsobom, ktorý je otvorený životu svojím spôsobom.
Mám teraz doma ročné dieťa, ktoré využije každé otvorené dvere, každú otvorenú zásuvku. Koľkokrát musím skontrolovať, či sú tie dvere naozaj zavreté, alebo len privreté! Otvorené neznamená len dokorán roztvorené – otvorené sú vždy, ak nie sú zavreté. Iste, je to len nedokonalé prirovnanie, ale vyjadruje to, že ak styk nie je úmyselne ľudským zásahom urobený neplodným, tak je otvorený.
Ján Pavol II. už ako krakovský arcibiskup v diele Láska a zodpovednosť napísal, že manželia sú zodpovední za veľkosť rodiny – aj pred sebou, pred svojimi deťmi, aj pred spoločnosťou. O otvorenosti životu napísal, že nemožno od manželov chcieť, aby v každom manželskom akte pozitívne chceli poča-tie – postačí ochota prijať počatie, aj keď si ho v danej chvíli neželajú.
Takže to je zároveň aj odpoveďou na to „prekvapenie“ od Boha. Nebude prekvapením počatie, ak manželia nebudú nič sledovať. Samozrejme, môžu sa spoločne dohodnúť, že sú ochotní prijať dieťa už aj v najbližšom cykle a prestať sledovať plodné a neplodné dni. A nebude prekvapením, ak otehotnejú možno aj v najbližšom cykle. O akom prekvapení od Boha môže byť reč, ak ten sex so ženou nemal Boh, ale muž?
Manželia, ktorí praktizujú PPR, si však nemyslia, že majú všetko úplne pod kontrolou. Vedia, že zodpovednosť je na nich. Oni dvaja sa budú rozhodovať a zvažovať, čo v ďalšom období. Môžu sa znovu rozhodnúť, že nebudú sledovať, kedy sa plodnosť po pôrode vráti – a možno budú do roka kolísať ďalšie dieťatko. Ak je to ich slobodné a spoločné rozhodnutie, v poriadku, berú zaň zodpovednosť, lebo svojím konaním dali na to počatie podnet.
Ale môžu sa rozhodnúť, že sa budú orientovať vo svojej párovej plodnosti, aby vedeli zodpovedne regulovať veľkosť svojej rodiny. Veď všetko je nakonieco tom, či sa rozhodnú spojenie mať alebo nie. A ak je v poriadku zriecť sa styku preto, lebo sme unavení, alebo preto, lebo máme v dome návštevu..., prečo by bolo zlé zriecť sa styku preto, lebo predvídajú, žeby mohol viesť k počatiu, a nepovažujú aktuálne za zodpovedné pozývať viac detí do svojej rodiny?
A aj na prekvapenia stále zostane priestor – a to práve preto, lebo žiadna metóda nie je 100%. Jej efektivitu môžeme zvyšovať väčšou abstinenciou, ale vždy, ak majú manželia svoje spojenie spôsobom, ktorý nie je úmyselne životu zavretý, prijímajú aj tú možnosť, že „možno“ k počatiu príde – a sú ochotní ho prijať, aj keď si ho priamo nenaplánovali.
Dokonca aj Panny Márie sa Boh spýtal, či dá svoje áno na tehotenstvo, ktoré si sama nenaplánovala.
Keď teda manželia pri sobáši sľubujú, že prijmú deti ako Boží dar, znamená to, že aj plodnosť považujú za Boží dar a chcú s Bohom spolupracovať. Vedia, že nie sú pánmi nad životom a smrťou. Nesľubujú, že budú mať maximálne biologicky možný počet detí. Sľubujú si, že si budú navzájom darom a toto darovanie vyjadrujú manželským spojením, ktoré je skutočným manželským aktom – teda nie antikoncepčným aktom, ani nie vynúteným z jednej strany bez ohľadu na stav a spravodlivé požiadavky strany druhej. Vtedy, ak je ich spojenie skutočným manželským aktom, vyjadruje ich manželský sľub.