Príbeh našej lásky sa zdanlivo začal v septembri 2016, keď sme prvýkrát prišli do kontaktu. Ale pri hlbšom pohľade som si uvedomil, že sa začal už omnoho skôr. Ešte počas základnej školy (asi 8. ročník) nás kňaz na náboženstve povzbudzoval, aby sme sa už teraz modlili za svojho budúceho partnera. Vraj aké to bude pekné, keď mu po tom, ako ho stretneš, budeš môcť povedať, že sa za neho už toľko rokov modlíš. Mne sa táto myšlienka zapáčila, ale nezačal som ju hneď praktizovať. Až niekedy počas strednej školy (cca pred 18-timi rokmi) som sa začal za svoju budúcu partnerku modliť. Aby na ňu dával Pán pozor a aby mi ju poslal jedného dňa do cesty. Aby to bolo dievča, ktoré bude sväté. Ktoré ma svojou svätosťou potiahne bližšie k Bohu. A tak plynuli roky a ja som sa modlil a čakal. Až kým mi Pán poslal do cesty ľudí, ktorí ma namiesto čakania prinútili konať. Jedným z nich bol Jozef, vďaka ktorému som sa odhodlal ísť na generálnu spoveď. Zároveň bola prvou spoveďou z deviatnika, ktorý som si chcel vykonať. Druhým takým človekom bol Peter, ktorý mi nedovolil plakať doma v kúte, ale ukázal mi, že musím konať, ak ju chcem nájsť. A tak som sa aj s pár (= dvoma) dievčatami stretol, ale nebolo to ono. Počas tohto obdobia, ako plynuli moje prvopiatkové spovede, som mal jeden rozhovor s Petrom, kde odznela z jeho úst veta, že nemám čo ľutovať, lebo možno tá moja ešte nebola pre mňa pripravená. Ako som potom nad tým rozmýšľal, povedal som si: A čo ak som nebol ja pripravený pre ňu? A tak som sa rozhodol viac na sebe pracovať, aby som sa ja stal pre ňu tým pravým.
Medzičasom som to dievča mal rád. Aj keď som ju ešte nepoznal. Mal som ju rád do 31. 12. 2015, keď som sa dostal k článku „Miluj ma už pred svadbou“. Pointou bolo, že ju môžem milovať nie iba pred svadbou, ale ešte predtým ako ju stretnem. A tak som si zaumienil, že ju nebudem mať viac rád, ale budem ju milovať. Bolo to ťažké. Povedať Bohu v modlitbe, že ju milujem. Je to obrovský záväzok. Ale asi po dvoch-troch týždňoch som to dokázal a začal som ju milovať, aj keď som ju ešte nepoznal. Možno to znie divne – milovať niekoho, koho ani nepoznám –, ale až také divné to nie je. Vlastne viem o nej všetko. Viem, že má krásne vnútro, lebo inak by som netúžil po tom, aby sa stala mojou manželkou. Viem, že je krásna fyzicky, lebo inak by som netúžil po tom, aby sa stala mojou manželkou. Viem, že má veľa dobrých vlastností, lebo inak by som netúžil po tom, aby sa stala mojou manželkou. Viem, že má aj zlé vlastnosti, ale tie mám aj ja a budeme sa navzájom podporovať na ceste k dokonalosti. Vlastne som o nej vedel úplne všetko, len som ju ešte nepoznal. Ale miloval som ju...
Počas tohto obdobia som si na jednej zoznamke vytvoril profil. Zvolil som si meno podľa Knihy Tobiáš. Konkrétne išlo o šiestu kapitolu a osemnásty verš. Je to verš, ktorý je taký krásny a dáva tak veľa nádeje všetkým hľadajúcim. Tu som sa dočítal o tej pre mňa najkrajšej pravde, ako sa Boh stará o človeka a jeho životného partnera. ... neboj sa, lebo tebe bola určená od vekov... Táto veta ma úplne fascinovala a fascinuje dodnes. Nie od dospelosti, od narodenia, od počatia, od stvorenia sveta, ale od vekov Pán vedel, koho pre mňa stvorí... Toto považujem za úžasné. A tak som sa teda volal Knihatobias6.18 s mottom „Neboj sa, lebo tebe bola určená od vekov“. Asi po siedmych – ôsmych prvých piatkoch som sa na tomto portáli dostal k profilu Konvalinky. Zaujal ma jej profil a jej motto (fotku nemala), a tak som si povedal, že jej napíšem. Ale ešte nie dnes. Potom neskôr. Ešte som sa k tomu neodhodlal. Takto uplynul ďalší mesiac s tým, že som z času na čas navštívil jej profil, či sa neudialo niečo nové. Po deviatom prvom piatku som bol naozaj šťastný. Bol to krásny pocit. A tak, ako som sa po spovedi modlil, som si spomenul na Jozefove slová a modlil som sa podobne ako on: „Pane, všetko v mojom živote je, ako má byť. Mám prácu, domov, rodinu, priateľov. Chýba mi už len niekto, kto by občas pohladil tú moju sprostú hlavu...“ Ešte v tú sobotu som chcel napísať Konvalinke, ale akosi som to nestihol. V nedeľu som cestoval, a tak som tiež nestihol Konvalinke napísať. Ale počas cesty som sa vrúcne modlil k Bohu, aby už neotáľal a poslal mi do cesty dievča, ktoré tak túžobne očakávam. Tú, ktorú mi určil od vekov (ako sa píše v Tob 6, 18). A takisto som si tak v duchu povedal, že už ju nájdem. Už mi nebude viac unikať. Nájdem ju, cítil som, že je blízko. V nedeľu som docestoval neskoro, tak som si maily pozrel až v pondelok. A čakala ma tam správa od Konvalinky. Tej, ktorej som sa tak dlho chystal napísať. Tej, ktorej sa tak veľmi zapáčilo moje zoznamkové motto. Tej, ktorá, ako mi neskôr povedala, nikdy neoslovila chlapca ako prvá. A tak sme si chvíľu písali a asi po 10 dňoch písania sme sa stretli. Pri prvom pohľade som si v duchu povedal, že je milá, sympatická a má krásny úsmev. Hneď ako sme sa začali rozprávať som sa uistil v tom, že je to neobyčajné dievča. Každým slovom, ktoré vyslovila, som viac a viac videl jej srdce. A srdce mala naozaj výnimočné. Krásne, veľké, čisté... Po prvom stretnutí som sa potom rozhodoval, či sa ešte niekedy stretneme. A vtedy som si povedal, že ak odmietnem túto šancu, ktorú mi Boh dal, tak už nikdy nebudem môcť o nič prosiť. Pretože som prosil a dostal som. A tak sme sa ešte stretli a postupne sa začali spoznávať. A aké to bolo krásne, keď som jej mohol povedať, že sa za ňu už 16 rokov modlím. A aké to bolo krásne, keď mi povedala, že ona robí už 15 rokov to isté...
Takto sa začal náš bezprostredný vzťah. Hneď na začiatku nám obom bolo jasné, že v hĺbke srdca túžime, aby to bol vzťah založený na vzájomnej úcte a láske, vzťah žitý v čistote. Ako sme sa tak spolu o tom rozprávali, v srdci sme cítili, že toto je cesta, po ktorej chceme ísť. Hneď na začiatku ma Sára oboznámila s tým, že ona za jeden z prejavov čistoty pokladá bozk, resp. ne-bozk. Hovorila mi o tom, ako ešte žiadneho chlapca nikdy nepobozkala, o tom, ako túži odovzdať svoj prvý bozk svojmu manželovi, o tom, ako máme na všetko čas. Ako som ju tak počúval, boli mi jej slová divné. Tiež som nikdy žiadne dievča nepobozkal, ale odkladať to až do manželstva mi prišlo trochu prísne. Ale na začiatku som súhlasil, mysliac si, že kedykoľvek môžeme túto tému opäť otvoriť a prehodnotiť. Veď snáď si môžeme dať zaľúbenú pusu z lásky. Ako však začali plynúť prvé dni a týždne nášho chodenia, začal som si uvedomovať, ako nás náš ne-bozk oslobodzuje. Ako nám dáva voľnosť, skutočnú úctu, lásku, ako napriek neuspokojenej túžbe tela pozdvihuje a šľachtí nášho ducha. Súčasne, keďže Sára bola moje prvé dievča, bol ne-bozk veľmi vhodný aj pre moje telo, ktoré bolo extrémne citlivé na akékoľvek podnety (nie nevyhnutne sexuálne). Už od detstva som sa mi občas stalo, že som počas bežného močenia prežil orgazmus. Zobudil som sa v noci s tým, že potrebujem ísť na WC a bez toho, aby som robil niečo inak ako obvykle, som pri močení prežíval veľmi príjemné pocity (vtedy som ešte nevedel, o čo ide). Toto sa stávalo občas, bez akejkoľvek pravidelnosti. Druhý príklad bolo obyčajné šplhanie na žrď. Stačilo, aby som počas telocviku vyšplhal na trojmetrovú tyč a počas toho som prežil orgazmus... Od týchto zážitkov to bol už len krok k masturbácii, s ktorou som bojoval roky (desiatky rokov), až kým som nespoznal Sáru. Počas toho, ako som ju hľadal, som si často predstavoval, ako jej o tom poviem. Ako jej poviem celú pravdu, ako už nebudem v tomto sám. Raz, keď sme sa spolu vracali z Bratislavy z omše Ivana Barusa – to sme spolu chodili asi necelé dva mesiace – to prišlo. Z ničoho nič ma prepadla neodolateľne silná túžba povedať jej to. A tak sme prišli domov a ako sme tak sedeli spolu v aute, som jej všetko povedal. Povedal som jej, že masturbujem už viac ako 10 rokov. Povedal som jej, že s tým bojujem, ale nedarí sa mi. Povedal som jej, že naposledy som prestal v deň mojej deviatej prvopiatkovej spovede, len deň pred tým, ako mi napísala. Povedal som jej, že nie som hoden jej lásky a pochopím, keď ma už nikdy nebude chcieť vidieť... A vtedy som prežil jeden z najkrajších okamihov odpustenia. Povedala mi, že aj tak ma má rada. Povedala mi, že Pán ma neodsúdil a tak to nespraví ani ona. A zrazu som nebol sám. Boli sme v tom dvaja. Mal som pocit, že ako som po tej svojej ceste k Sáre strácal kvety z mojej kytice, ktorú mi Pán zveril, aby som ju odovzdal svojej manželke, tak Sára bola stále za mnou, aby ich pozbierala a vrátila ich naspäť. Aby moja kytica bola taká, ako si moja manželka zaslúži. Počítali sme dni spolu. 60... 70... 90... Nosil som jej biele ruže, keď sme dosiahli významnú métu. 100 dní... 200, 365 a tak ďalej. A takto sme počítali dni. A potom sa mi to znovu stalo. Bolo to také polo-chcené, polo náhoda. Ale stalo sa to. Čo najskôr som opäť išiel na spoveď, pretože som potreboval odpustenie. A vtedy som si uvedomil, že Pán mi už dni nepočíta. 100 dní, alebo 1000, je to jedno. Som uzdravený. Každý môže občas padnúť, ale stačí vstať a ísť ďalej. Je jedno, či po 10 alebo 1000 dňoch. A tak skrze Sáru Pán priniesol uzdravenie do môjho života a ja som teraz uzdravený...
Ako náš vzťah napredoval, viac a viac sme sa utvrdzovali v tom, že cesta čistoty je naozaj tá jediná správna. To však automaticky neznamenalo to, že je to aj cesta najľahšia. Práve naopak, bola to cesta veľmi náročná a tŕnistá. Začali sme asi ako všetci. Držanie za ruky. Krátke objatie na rozlúčku, pusa na líčko. Postupne boli objatia dlhšie a dlhšie, pohladenia nežnejšie, dotyky túžobnejšie. Prežívali sme to rovnako. Tak ako ja, tak aj Sára veľmi túžila po telesnej intimite. A tak sme sa snažili vyhýbať príležitosti, ale úplne sa to nedá. Mnohokrát boli v pokušení. Dokonca sa niekoľkokrát stalo, že som prežil orgazmus. Stačilo naozaj nežné a milujúce pohladenie, tesnejšie objatie, pri ktorom som cítil mäkučké Sárine prsia... Ani som nevedel ako a stalo sa to. Nedokázal som tomu zabrániť. Bol som z toho vždy veľmi smutný. Ale Sára mi vždy rozumela a podporovala ma. Už vtedy som tušil a dnes už isto viem, že aj toto bol spôsob, ako nás Pán chránil. Predtým, ako sme sa dostali do nekontrolovateľného pokušenia, sa mi to stalo a to nás hneď zastavilo. Áno, možno sa to zdá byť pridrahá daň, ale ak nám to pomohlo k čistote, určite to malo svoj zmysel. Takto sme bojovali náš boj za čistotu. Bol plný odriekania, bolesti, smútku, ale rovnako aj radosti z víťazstva, slobody, vzájomnej úcty a rešpektu. Bolo krásne byť v tom spolu. Boli situácie, keď som sa chcel vzdať a všetko zahodiť, s tým, že toto sa už nedá vydržať. Ale presne v tých situáciách bola Sára taká silná, že sme to nejako ustáli. Naopak, boli aj chvíle, keď bola Sára taká slabá, že mala chuť všetko zahodiť. Ale vtedy som bol silný ja. Vlastne to sme neboli silní ja, alebo ona. To Pán viedol naše kroky. Stačilo mu všetko odovzdať. Spraviť to rozhodnutie, že chceme čistotu a sme ochotní bojovať. Pán nám už dodal tie potrebné sily, aby sme to nejako zvládli. Spomínam si na mnohé prípady, ako bol Pán s nami. A to doslovne. Ako sme sa lúčili a pri našom objatí na rozlúčku nastal pokoj a ticho. Cítili sme, ako nás sám Pán objímal, aby nám dodal síl. Podobné to bolo na Kalvárii v Nitre, kde sa už stmievalo, a zrazu nastal taký krásny pokoj, všade ticho a len jemný vánok, v ktorom sme cítili, ako je Pán medzi nami. Všetky tieto zážitky nás utvrdzovali v tom, že sme na správnej ceste. Samozrejme, ako sme sa blížili k termínu svadby, pokušenie stále rástlo, spolu so všetkými tými diablovými klamstvami, ako to už je jedno, veď o chvíľu sme svoji, ako sa už nič nemôže pokaziť a tak ďalej. Našťastie sa nám aj tieto chvíle podarilo prekonať a vstúpili sme v čistote do manželstva. Ale náš boj neustále pokračuje. Veď ani v manželstve nie je všetko „povolené“, aj v manželstve sú pokušenia. Aj v manželstve máme problémy a, bohužiaľ, aj v manželstve padáme. Dôležité však je, že aj teraz sa snažíme čo najskôr vstať a bojovať ďalej. Veď vieme, že náš boj má stále zmysel a budeme ho bojovať, lebo sa to naozaj oplatí. Vidíme to sami na sebe.
Máme za sebou necelý rok manželstva, ale cítime, ako nám Pán pomáha, ako nám opláca každú slzu, sebazaprenie, bolesť. Neznamená to, že sme automaticky dokonalí, to ani náhodou. Stále máme veľmi veľa čo naprávať a zdokonaľovať. Ale cítime, že to je to, k čomu sme povolaní a to je naším cieľom. Skutočná dokonalosť. Je úžasné, ako sme si s manželkou sadli aj po fyzickej stránke. Je krásne dosiahnuť harmóniu na duchovnej aj telesnej rovine. Neverte preto dnešnému svetu, že si to treba vyskúšať. Neverte diablovi, že sa musíte spoznať aj po telesnej stránke. To je to najväčšie klamstvo. Verte Ježišovi Kristovi. Verte hlasu svojho srdca. Odovzdajte si všetko až v manželstve. Položíte tak pevné základy, na ktorých sa bude dať stavať pevné manželstvo až do smrti...
Tobiáš a Sára