(reakcia na článok Radoslava Šaškoviča: Dilema katolíckeho manželstva/ Keď prirodzené metódy nefungujú)
Cirkev je vnútorne rozdelená. Panuje tu medzi veriacimi a kňazmi akési zaťaté mlčanie, určitý nevyjadrený, alebo skôr ukradomky vyjadrovaný hnev, podozrenie voči pápežovi a magistériu, že hrá s veriacimi nečistú autoritársku hru. Ako môže celibátnik skutočne rozumieť manželskému sexu? Kto sa mňa, manžela od rodiny, pýtal na môj názor? Čo nám Cirkev lezie do svedomia a postele? Je to trochu ako vzťah nedôvery proti príliš autoritatívnemu, chladnému a vzdialenému otcovi. Toho v skutočnosti moje osobné problémy, bolesti a trápenia nezaujímajú, len mi chce o hlavu omlátiť tie svoje nepochopiteľné zákazy, V tomto postoji veriaci hľadajú spojenca – kňaza, teológa, laika – odborníka, ktorý ich utvrdí v tom, že pápež predsa nemá pravdu. Pracuje tu rafinovaný proces sebaospravedlňovania a racionalizácie spočívajúci v tom, že potrebujem obhájiť fakt, že síce v niečom s Cirkvou nesúhlasím, ale predsa zostávam dobrý katolík. A nielen dobrý, ale tiež zodpovedný, premýšľajúci, uvedomelý. Žiadna intelektuálne menejcenná, nesamostatná, slepo dôverujúca ovečka. Mám predsa svoju hlavu a svoj život, do ktorého mi nemá nikto čo hovoriť. Zvlášť Cirkev, ktorá sa už toľkokrát v minulosti mýlila, či nie?
Po prečítaní článku na Postoji som si spomenula na tieto slová, ktoré napísal kňaz a psychológ Karel Skočovský. Možno budem viac osobná. Boh nám ho v pravej chvíli poslal do cesty a vďaka nemu som veľa pochopila.
Na vysvetlenie: ja aj môj manžel sme vyrástli v úprimne veriacich katolíckych rodinách a od začiatku manželstva pred 26 rokmi sme boli v zhode v tom, že antikoncepciu používať nebudeme, že s prirodzenými metódami to zvládneme – ak vôbec budeme mať deti.
Deti – na našu veľkú radosť – máme. Prvé vytúžené do roka. Potom neplánované, lebo „prirodzená metóda zlyhala“. Tak sme o tom boli presvedčení – no nič to nemení na tom, že dieťa sme síce neplánovali, ale chceli a bolo milované od prvej chvíle zistenia, že je tu.
No netrvalo dlho a znovu som bola tehotná – a znovu som si myslela, že prirodzené metódy nefungujú, alebo aspoň u nás nie. Dnes viem, že metódy fungujú, ale my sme nemali správne a dostatočné informácie, nevedeli sme sa orientovať vo vlastnej plodnosti.
V tom čase sme si prešli akousi krízou; hoci sme sa nerozhodli pre antikoncepciu, v tej neistote a strachu z ďalšieho tehotenstva – a zodpovednosti – sme si volili viac a viac zdržanlivosti, čo prinášalo napätie. A kdesi v hĺbke srdca sme vedeli, že predsa toto Boh nechcel a nechce.
Tak kde je chyba? Keby sme si v tom čase a takomto rozpoložení prečítali článok p. Radoslava Šaškoviča, ktorý vyšiel na Postoji, asi by sme získali toho „intelektuálneho spojenca“ – ktorý nás predsa chápe. Ja mu verím, že to myslí dobre. Že sa snaží vcítiť do manželov a ponúknuť im čo najlepšie rady.
Dnes, keď spolu s manželom pôsobíme v Lige pár páru ako lektori symptotermálnej metódy (Boh má naozaj zmysel pre humor :)), azda objektívnejšie vidím, kde sú tie nezrovnalosti alebo omyly v autorových tvrdeniach.
Na prvom mieste je tu tvrdenie, že prirodzené metódy nefungujú, ktoré sa opiera o svedectvo / svedectvá manželov. Je to dôkaz? Spoľahlivosť PPR podlieha tiež štandardnému výskumu, a ten hovorí v podstate asi toľko, že spoľahlivosť je dokázaná, ak sa metódy používajú správne; nič okrem kastrácie a absolútnej zdržanlivosti však nemá 100 % spoľahlivosť; pri metódach PPR spoľahlivosť môžeme zvýšiť väčšou zdržanlivosťou.
Menšie zlo?
Autor si správne všíma situáciu manželov, ktorí majú objektívny (spravodlivý) dôvod už nerozširovať rodinu.
Cirkev naozaj nikde neučí, že manželia majú nechať plánovanie na Boha. Veď on im to delegoval – spolu so zodpovednosťou. Je to ich výsostné právo rozhodovať o veľkosti rodiny, zvažovať svoje podmienky – zdravotné, ekonomické, sociálne... o tom niet pochýb.
No z autorových vyjadrení sa zdá, akoby v kontexte „nespoľahlivosti“ šlo o síce krásnu teóriu, ale v praxi to znamená ohrozenie. Darmo si ja budem plánovať sex v neplodnom období, keď ono nakoniec aj tak bude plodné, alebo sa pomýlim, alebo....
No aké riešenie navrhuje? Priamu sterilizáciu muža (alebo ženy) vraj by neodporučil, ale veď je tu „vo všeobecnosti menšie zlo, a tým je kondóm.
Tu sa dostaneme však do slepej uličky. Ak je antikoncepcia (teda zásah, ktorým sa zbavujeme plodnosti a robíme sex neplodným) z objektívnych dôvodov v poriadku, prečo je menšie zlo kondóm, a nie vazektómia, ktorá je predsa len spoľahlivejšia? A čo ak zlyhá kondóm? To už neohrozuje ženu ďalším tehotenstvom?
Z autorových vyjadrení sa zdá, akoby nebolo mravne dobrého riešenia, len nejaké to „menšie zlo“.
Subjektívna a objektívna stránka hriechu
Nesúhlasím ani s tvrdením, že antikoncepcia nie je objektívne ťažký hriech. Na objasnenie si pomôžem príkladom:
Na to, aby človek spáchal ťažký hriech, musia byť splnené tri podmienky: prestúpenie Božieho zákona vo vážnej veci, plné vedomie a uvážený súhlas. Morálka pozná aj rozlíšenie výrazov ťažký a smrteľný hriech. Ťažký hriech vyjadruje objektívnu stránku - skúma sa len samotný skutok. Smrteľný hriech vyjadruje aj subjektívnu stránku - skúma sa i poznanie a dobrovoľnosť toho, kto sa hriechu dopúšťa. Toto rozlíšenie je dôležité, lebo umožňuje objektívne, nestranné posúdenie závažnosti previnenia a zároveň chráni od prenáhleného pripísania morálnej zodpovednosti konkrétnemu človeku v daných okolnostiach. Napríklad ukradnúť väčšie množstvo peňazí môže byť objektívne ťažkým hriechom, ale ak ich vezme dieťa, ktoré ešte nemá poznanie o tom, čo je veľa a čo málo, len vie, že by nemalo nič brať rodičom z peňaženky, nedopúšťa sa smrteľného, len všedného hriechu. Ak však svedomie mylne považuje za ťažký hriech niečo, čo je objektívne len ľahkým hriechom (krádež menšej sumy peňazí), vtedy sa človek dopúšťa smrteľného hriechu, lebo jeho svedomie to vníma ako ťažký hriech. Na tomto jednoduchom príklade vidno, aká je dôležitá správna výchova svedomia, aby človek nepokladal za ľahký hriech to, čo je vážnym previnením v Božích očiach, alebo naopak, aby sa nedopúšťal vo svedomí smrteľného hriechu, keď v skutočnosti ide len o ľahké previnenie.
Inak povedané, nie každý objektívne ťažký hriech je aj smrteľným hriechom. Interrupcia je vážny hriech – objektívne ťažký. Ale ak ide na interrupciu žena, ktorú defacto dohnal k tomuto skutku muž, okolie, tlak okolností... miera jej viny – jej zodpovednosti – sa môže radikálne znížiť. A predsa to neznamená, že za určitých okolností interrupcia hriechom nie je.
Manželstvo ako znamenie
Autor opakovane spomína ciele manželstva a to, že dokumenty Humanae vitae, Gaudium et spes a podobne, boli nimi ovplyvnené. Práve Ján Pavol II. vo svojich katechézach (Teológia tela), v knihe Láska a zodpovednosť, ktorú písal ešte ako krakovský kardinál, objasňuje, ako sú tieto ciele manželstva zjednotené v láske a ako sa máme pozerať na manželstvo vo svetle personalistickej normy. A že vôbec nie je jedno, čo robíme vo svojom tele a so svojím telom, lebo osoba je jednota tela a duše. Lož antikoncepcie je v tom, že máme pocit, akoby ovplyvnila len úroveň tela, a že našu lásku neovplyvní.
Pokúsim sa to pretlmočiť do zrozumiteľného jazyka: Manželstvo uzatvárajú muž a žena – práve preto muž a žena, a nie muž a muž alebo žena a žena, lebo si sľubujú lásku, tú špecificky manželskú, ktorú realizujú tým „byť jedno“. Chcú tvoriť jednotu, a to takú jednotu, ktorá zahŕňa plodnosť – preto si odovzdávajú právo darovať sa jeden druhému v tom intímnom sexuálnom akte, ktorý z nich to jedno telo robí. Manželská zmluva nie je len zlegalizovanie spolužitia, spoločného hospodárenia, spoločného bývania. V manželstve sa muža a žena sebe dávajú takým spôsobom, ktorý ich presahuje, lebo dávajú aj svoju potenciálnu budúcnosť. To, čo sľúbia svojimi ústami (srdcom, vôľou...) pri sobáši, to isté realizujú, doslova stelesňujú, v intímnom manželskom akte – ktorý nie je zneplodnený, sterilizovaný žiadnou antikoncepciou ani antikoncepčným správaním. (preto sa v cirkevnom jazyku hovorí o manželstve, ktoré je „ratum et consummatum“ – uzavreté a dokonané.)
Deti manželov „usvedčujú“ z toho, že boli jedno telo.
Kresťanské manželstvo má svetu ukazovať, ako Kristus miluje Cirkev, svoju nevestu. Je znamením Boha – Trojice, spoločenstva lásky a života. Láska, ktorú si manželia sľubujú, a ktorou napĺňajú aj tie ciele manželstva, sa nedá rozdeliť na dva a pol cieľa a pol cieľa, tak ako sa nedajú oddeliť dva nerozlučne spojené významy manželského (skutočne manželského) aktu: význam zjednocujúci a význam prokreatívny (plodivý). Neznamená to nutne funkciu – že by sa manželia museli pri každom akte chcieť splodiť dieťa – veď samozrejme, napríklad v starobe alebo v tehotenstve tiež môžu intímne žiť a vedia, že z ich spojenia už žiadne dieťa nebude. Rovnako ako vedia, že nie vo všetkých dňoch cyklu sú potenciálne plodní.
Humanae vitae, Familiaris consortio, Teológia tela, Láska a zodpovednosť... tieto všetky texty objasňujú priepastný rozdiel medzi tým, keď dobrý cieľ (dočasne alebo netrvalo už nerozširovať svoju rodinu) dosiahneme prostriedkami mravne zlými, nesprávnymi, a tým, keď tento cieľ dosahujeme v súlade s prirodzenosťou človeka.
Prirodzený zákon a antikoncepcia
Encyklika Humanae vitae (a ďalšie dokumenty, aj KKC) sa odvolávajú na prirodzený zákon. To je usporiadanie sveta, vesmíru a jeho zákonitostí. Boh spojil milovanie s plodnosťou – mohol to urobiť aj inak. Ale on nám dôveruje. Človek má možnosť rozumom spoznať toto usporiadanie a vôľou nasmerovať svoje konanie tak, aby bolo mravne dobré.
Plodnosť nie je nepodstatný prívesok, ktorý môžeme odstrániť, ak sa nám nehodí. Nie je to vec, ktorú môžeme ľubovoľne potláčať, ničiť, zbaviť sa jej.
Ak chápeme antikoncepciu ako zásah „len na fyziologickej rovine“ – tak vo svojej podstate oddeľujeme telo (plodnosť) od osoby.
Pri PPR chápeme plodnosť ako dar aj úlohu, výraz povolania byť mužom alebo ženou. Neoddeliteľný od osoby. A tým, že plodnosť je dar aj úloha, znamená to prijať ju zodpovedne aj s úctou k Darcovi. Veď Boh sa s nami delí „s licenciou“ – a dokonca niektorí ľudia si myslia, že to oni „urobili“ nový život. Aby sme mohli zodpovedne tento dar prijať, musíme ho čo najlepšie poznať. Prijať ho aj s jeho zákonitosťami – používanie PPR znamená plánovať osobným spôsobom.
Antikoncepcia je odosobnený spôsob plánovania rodičovstva. Je to niečo, čo pomáha odstrániť následky vlastného konania.
Nie je možné k encyklike Humanae vitae pridať pár situácií, výnimiek, okolností, v ktorých pripustíme použitie antikoncepcie, lebo tá sa radí medzi skutky mravne nesprávne už samotnou svojou podstatou. To by v realite menilo základné posolstvo encykliky, ktoré hovorí o tom, že človek nesmie žiadnym svojím zásahom úmyselne zasiahnuť do plodivých procesov tak, aby urobil pohlavný styk neplodným, sterilizovaným.
Vchádzajte tesnou bránou
Je to náročná cesta. Možno sa málo hovorí o tejto náročnosti – ale Kristus nám neprišiel vziať kríž, ale pomôcť nám ho niesť. Kňazi sú nejednotní a azda majú dojem, že manželom pomôžu, ak z tej mravnej normy zľavia.
No vždy sa dostaneme k zásadnej otázke: Kde je pravda? Môžeme mať istotu, že Cirkev vo svojom učení ide správne? V učení viery a mravov (a toto sa týka mravov)? Veríme Kristovi, že neopustí svoju Cirkev a že sa v mravnom učení môžeme spoľahnúť na Magistérium?
Čo znamená sloboda? Je to „vlastný názor“? Pápež Ján Pavol II. hovorí, že sloboda je ohraničená pravdou.
Vrátim sa znovu k osobnej skúsenosti. Som po gynekologickom zákroku, po ktorom je ďalšie potenciálne tehotenstvo pre ženu nebezpečné. Sterilizovať sme sa nedali, pretože by šlo o úmyselné odstránenie plodnosti. Snažíme sa naďalej orientovať sa v našej párovej plodnosti a vzhľadom na zdravotný stav aj vek sme sa zaradili medzi tých manželov, ktorí zodpovedne už otehotnenie neplánujú a vedome sa usilujú mu predchádzať. to považujeme za zodpovedné a naozaj nám nie je jedno, že „veď keby aj, tak nejako bude, Pán Boh sa postará“. Vieme teda, čo znamená „vážny dôvod“ neotehotnieť, vieme aj, čo sú nepravidelnosti v cykle súvisiace s vekom a nehovoríme, že všetko je ružové a jednoduché.
Nie sme dokonalejší či lepší
Potrebujeme Božiu pomoc. Neraz nám napadla myšlienka – ak by sme nič o mravnej čistote nevedeli, asi by nás to netrápilo; načo si tak komplikovať život; nebolo by jednoduchšie sterilizovať sa?
Nepovažujeme sa za lepších, dokonalejších. Nie: sme obyčajní manželia, ktorí majú podobné radosti aj starosti ako väčšina iných: výchova, bývanie, práca, únava...
Veríme, že Boh, ktorý nám dal poznať túto normu, nielen ideál, je prvý, ktorý je nám ochotný pomôcť. Preto aj svoju službu lektorov PPR chápeme ako ponúknutie sa byť prostriedkom, ak si chce aj cez nás poslúžiť.
Nepochybujem o dobrom úmysle (a dobrom srdci) autora. Predpokladám, že si bol a je vedomý, aké reakcie jeho článok spôsobí a možno je pripravený „brániť“ to, čo napísal a že úprimne si myslí, že je to pre dobro manželov. Radi ho privítame na pokojnú debatu, ak bude mať záujem. Či už u nás doma alebo na stretnutí s nami, lektormi symptotermálnej metódy v Lige pár páru.
Mária Schindlerová