(Prvá časť príspevku uverejnená v predchádzajúcom 121.čísle je zverejnená na: http://www.lpp.sk/stm-ppr/16020-sexualna-etika/809-sex-a- manzelska-zmluva-podla-johna-kippleya)
Prejdime k manželstvu: čo je tým znamením, znakom tejto sviatosti? Je to manželský sľub, ktorý si navzájom dávajú muž a žena. V ňom si sľubujú jednotu, úctu a lásku. Lásku a jednotu tak špecifickú, že potenciálne môže dávať nový život. Všetko ostatné môžu spolu zdieľať aj tí, ktorí nie sú manželia – napríklad dve sestry alebo súrodenci, ktorí spolu bývajú (spomeňme si na Mateja a Marillu z Anny zo Zeleného domu): môžu spolu hospodáriť, starať sa o domácnosť, opatrovať sa v chorobe... ale to, čo je špecifické pre manželov, je manželský intímny život a s ním spojená potenciálna možnosť splodenia dieťa.
A vždy, keď manželia majú manželský akt – teda keď sa pohlavne zjednotia ako výraz svojej lásky a jednoty – vždy obnovujú to, čo si do manželstva sľúbili: úctu, lásku, jednotu.
Základná téza Johna Kippleya je: Pohlavný styk je určený na obnovovanie manželskej zmluvy (aspoň implicitne).
Konkrétne to znamená:
- má vyjadrovať to, čo si manželia sľúbili: zjednotenie a otvorenosť pre rodinu, úctu i lásku.
- že je určený až manželom
Toto je v zhode s tým, čo sa píše v encyklike Humanae vitae o ľudskej láske a odovzdávaní života: v skratke by sme mohli povedať, že pohlavný styk má byť manželským aktom.
Rozdiel je už teraz zrejmý: nie každý pohlavný styk je manželský akt. Napríklad pohlavný styk medzi mužom a ženom, ktorí nie sú manželia, nie je manželským aktom. Ani taký pohlavný styk, ktorý je úmyselne urobený neplodným, nie je manželským aktom. A ani taký pohlavný styk, ktorý síce je z biologickej stránky bez antikoncepcie, je medzi manželmi, ale nie je prejavom lásky, lež sebectva.
Kippley pripomína, že určite vieme, že nie každý pohlavný styk (aj v manželstve) je krásny a dobrý – napríklad, ak muž vyžaduje sex od manželky, ktorá leží v horúčke, ako takéto spojenie symbolizuje to, čo si sľúbili?
Tu sa dostávame k druhej dôležitej vete: Manželia nesmú konať proti sebadarujúcej láske, ktorú si sľúbili. A Kippley dodáva – logicky – nasledovné : Nakoľko jeden z manželov koná proti tejto sebadarujúcej láske, natoľko sa redukuje jeho „právo“ na manželské spojenie.
Kippley uvádza príklady, kde rozlišuje medzi vyhrážajúcim sa partnerom a naliehajúcim partnerom, hovorí o manželskej povinnosti, ktorá sa neraz chápala a chápe nesprávne: ako právo uspokojiť svoju žiadostivosť „legálne“ manželským partnerom. V zhode s Jánom Pavlom II. a jeho Teológiou tela Kippley hovorí, že človek je osobou. A ako osoba je subjektom, preto nemôže byť redukovaný na objekt.
Poďme ešte späť k tzv. manželskej povinnosti. Manželskou povinnosťou je byť verní manželskému sľubu. A nikde pri sobáši muž ani žena nesľubujú, že stanú predmetom uspokojenia manželského partnera, kedykoľvek to ten druhý bude chcieť. Manželstvom neprestáva byť osoba „sui iuris“ – svojprávna. A preto, ak má byť zachovaná dôstojnosť človeka, hovoríme toľko o sebadarovaní: človek – osoba – má právo darovať sa. Darovať sa celá, darovať aj svoje telo, darovať v manželskom zjednotení aj svoju potenciálnu budúcnosť. Zjednodušene hovorím, že je to skutočne „vydať sa“ – ale nielen pre ženu, ktorá sa vydala. To platí aj pre muža. Dávame všetko, nič si nenechávame pre seba. Doslova sa „vydávame“ tomu druhému – ako dar. A máme právo očakávať, že tento dar nebude zneužitý.
Tu sa priam ponúka paralela s Eucharistiou. Tá je sviatosťou Ženícha a nevesty. Kristus sa vydáva za svoju nevestu – vydal svoje telo, seba samého... až na kríž, na smrť. Keby to len povedal – pri poslednej večeri (...toto je moje telo...“), ale toto „slovo by sa nestalo telom“ – nebol by nás vykúpil. Dal nám príklad. Miluje svoju nevestu Cirkev, aj keby ho ona tisíckrát zradila. Ani tak si nenájde inú. Takže manželská povinnosť a právo v manželstve znamená, že manželia majú právo ponúknuť sa ako dar a navzájom tento dar prijať – ale len navzájom od seba. Nik nemá právo dar vnucovať ani si ho vynucovať.
Pretože sme ľudia, hrešíme – áno, krividíme si. Niekto sa previňuje voči svojmumanželskému partnerovi tým naliehaním a nedostatkom pochopenia a lásky, niekto odmietaním. Kippley preto pripomína aj druhú stránku veci: nebolo by prejavom manželskej lásky, keby niekto odmietal pohlavný styk z neobjektívnych dôvodov: napr. že je viac duchovný, alebo preto, žeby sa o toho druhého a jeho dobro nestaral.
Ako už bolo povedané, v mnohom sa Kippleyova zmluvná teológia sexuality zhoduje s Teológiou tela Jána Pavla II. Majú rozdielne východiská, ale prichádzajú k jednej a tej istej pravde o ľudskej láske. Zo zmluvnej teológie sexuality je možné odvodiť odpovede na otázky sexuálnej etiky: zneužívanie manželstva (pre vlastné uspokojenie...), používanie antikoncepcie, nekoitálne praktiky, masturbácia, predmanželský pohlavný styk, cudzoložstvo...
Tretia kapitola knihy Johna Kippleya Sex a manželská zmluva aplikuje zmluvnú teológiu sexuality na reguláciu pôrodnosti v manželstve. V zhode s Humanae vitae, Familiaris consortio aj Teológiou tela hovorí, že PPR nie je akási dovolená alternatíva, ako sa uzavrieť životu. (Preto je logický nezmysel hovoriť o prirodzených metódach ako o prirodzenej antikoncepcii.)
Kippley hovorí o veľkorysosti v službe odovzdávania života, o kresťanskej prezieravosti (ktorá nehodnotí len materiálne zázemie), o výchove svedomia. Konštatuje, že toto je azda najťažší aspekt plánovania rodiny: nájsť rovnováhu medzi veľkorysosťou a prezieravosťou. Pripomína aj, že svedomie nie je poslednou autoritou – a teda, aj keď platí, že človek nesmie konať proti svojmu svedomiu, je povinný svedomie si formovať. A upozorňuje, že to zvlášť platí v oblasti sexuality, kde človeka veľmi ovplyvňujú vlastné záujmy.
Kippley sa pýta, ktoré morálne učenie sa dotýka človeka dennodenne tak ako PPR? Ide „na telo“ – naozaj, všeto toto prežívame na vlastnom tele, každý deň. No hoci je Kippley v celom svojom diele a vysvetľovaní logický a konzistentný, predsa sa stretáva s nepochopením. Nepochopenie vidno aj v recenzii, ktorá je pri jeho diele uvedená. Autor recenzie ocenil, že Kippley pristupuje k otázkam sexuálnej morálky z ucelenej etickej vízie manželstva a sexuality, nie len z pohľadu antikoncepcie. Nesúhlasný postoj má autor recenzie k „manželskému znásilneniu“ – píše, že je v rozpore kanonickou praxou týkajúcej sa trvalých práv a povinností manželov k pohlavnému styku.“ A sme znovu pri pochopení „manželskej povinnosti“. Tak si to zopakujme: manželskou povinnosťou je dodržať manželský sľub: milovať a ctiť. Ak jeden z manželov nalieha, prípadne až „znásilní“ – teda nanúti pohlavný akt proti vôli toho druhého, kde je tu úcta a láska? Iste, ak je pohlavný styk manželským aktom, je obnovou, sprítomnením, znamením manželského sľubu. Tak to má byť. Autor recenzie už nevysvetlil, z čoho vychádza tá „kanonická prax“, a kde je teda rozpor v Kippleyovej logike a z nej vyplývajúcich záverov. Kippley sa stretal s nepochopením – rovnako ako dnes všetci, ktorí sa usilujú žiť a šíriť manželskú čistotu a PPR ako prostriedok jej uskutočnenia v manželstve.
Bolo by dobré, aby sme predovšetkým sami dobre poznali učenie vlastnej Cirkvi. Ona je naozaj Mater et Magistra – Matka a Učiteľka. Nemlčí, nenecháva svoje deti v neistote. Prostredníctvom nej nám Pán ponúka svoju silu a milosť, bez ktorej je ťažké žiť čisto. Ale verme, že Bohu prvému záleží na nás a na našom šťastí. Uveriť pokušeniu, že by sa nám azda žilo ľahšie, keby sme tento mravný poriadok nepoznali a „nemuseli“ podľa neho žiť, znamená uveriť diablovi, ktorý je otcom lži od počiatku.
V poslednej dobe sa rozmáha literatúra o exorcizme a ľudia neraz zvedavo čítajú, čo všetko satan povedal, niekedy dokonca „na príkaz Pána“. Ale prečo nie sme viac zvedaví na slová Krista, ktorý bol v „Otcovom lone od počiatku a priniesol nám o ňom zvesť“?
Na záver vyjadrujem ešte raz vďačnosť Bohu, ktorý kedysi vzbudil v Johnovi Kippleyovi myšlienku objasniť základy mravného učenia Cirkvi. John Kippley nemohol vedieť, že o niekoľko rokov osloví svojim dielom vtedy protestantského pastora Davida Prentisa s manželkou, že títo budú vyhostení z vlastnej miestnej cirkvi a nájdu domov v Katolíckej cirkvi, že v postsocialistickom Československu začnú svoj apoštolát. Nevedel, že preklad jeho Učebnice PPR sa dostane k zmäteným a frustrovaným manželom... z ktorých sa tiež po čase stanú lektori PPR...
Potvrdzuje sa to známe, že žiaden človek nie je ostrov (T. Merton), ale ovplyvňuje svoje okolie aj budúcnosť.
Mária Schindlerová