Etické otázky PPR VI. - Manželská povinnosť

V otázkach manželskej čistoty sa niekedy manželia stretnú s rôznymi interpretáciami tzv. manželského práva, resp. práva na telo.

Tieto interpretácie sa často opierajú o slová sv. Pavla z Prvého listu Korinťanom. Ján Pavol II. sa v Teológii telavenoval veľmi konkrétne etickým princípom manželskej sexuality a dotkol sa konkrétne aj otázky sexuálnej zdržanlivosti, ktorá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, je v rozpore s apoštolovými slovami v liste Korinťanom:

O tom, čo ste písali: Dobre je, keď sa muž nedotýka ženy. Ale vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža. Muž nech plní povinnosť voči manželke a podobne aj manželka voči mužovi. Žena nemá moc nad svojím telom, ale muž; podobne ani muž nemá moc nad svojím telom, ale žena. Neodopierajte si jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe, a opäť buďte spolu, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť (1 Kor 6, 19 – 7, 5).

Protestantský autor Ed Wheat, podobne ako Kevin Leman interpretuje tento úryvok ako povinnosť uspokojovať sexuálne potreby partnera. Píše, že manželia doslova olupujú jeden druhého, ak v sexuálnom spojení nedosiahnu vzájomné potešenie,¹ a že manžel či manželka vlastne podvádzajú svojho druha, keď mu odmietajú poskytnúť telesnú rozkoš.²

Toto tvrdenie zakladá Wheat na presvedčení, že „sex je určený na potešenie v najrýdzejšom zmysle slova: „Je to Božia vôľa a Boží plán, vtedy i teraz, aby pohlavný život prinášal obom manželom nádherné pocity, pretože Boh mal v úmysle dať nám sexuálny vzťah pre naše maximálne potešenie“³.

V manželstve je najintímnejším prejavom lásky ako sebadarovania manželský akt. V ňom má osoba právo darovať sa manželskému partnerovi. Nemá však právo si tento dar od druhej osoby vynucovať.

„Osoba je paňou seba samej (sui iuris), nikto iný okrem Boha Stvoriteľa nemá a nemôže mať vo vzťahu k nej nijaké vlastnícke právo. Je svojím vlastným majetkom, má moc sama rozhodovať, nik nemôže narušiť jej svojbytnosť. Nikto ju nemôže urobiť svojím majetkom, iba ak to ona sama dovolí tým, že sa odovzdá z lásky.“⁴

Osoba je niekým, kto prevyšuje všetky stupnice privlastnenia si a ovládania, vlastnenia a uspokojenia, aké sa vynárajú zo samej reči tela. Hranicou spolupatričnosti snúbenca a snúbenice je vzájomný dar.⁵Pokiaľ niečia „láska“ pôsobí milovanému násilie, potom to nie je láska a nemala by sa láskou nazývať. Je to protiklad lásky – náruživá žiadostivosť.⁶

Podľa K. Wojtyłu je vždy v inej pozícii žena než muž. A to z jednoduchého dôvodu – ona v sebe prežíva počatie, tehotenstvo, pôrod – a všetko si to viac uvedomuje, to, že „platí sama sebou“. Asi preto je to väčšinou muž, ktorý „žiada“, než žena. Preto K. Wojtyła hovorí, že „v každom prípade predovšetkým žena prežíva svoj údel v manželstve ako odovzdanie sa. Muž to prežíva ináč – nastupuje tu akási korelácia „odovzdania sa“ a „vlastnenia“. Ak problém chápeme objektívne, ontologicky, musí v tom vzťahu súčasne dôjsť zo strany muža k odovzdaniu sa, ktoré musí byť reálnym odovzdaním sa druhej osobe. … Z toho sa vynára osobitná úloha pre muža, ktorý musí do „dobývania“ a“vlastnenia“ vniesť patričný postoj a obsah, ktorým je darovanie sa.⁷

Práve preto, že muž a žena sú odlišní vo svojom prežívaní, nie je jednoduché správne pochopiť „vzájomnú podriadenosť“ na manželskom lôžku. Ide najmä o to, aby nebola vysvetľovaná ako právo na pohlavný styk, kedykoľvek jedného z partnerov – väčšinou muža – premôže zmyslovosť. Ak by mala táto povinnosť riešiť napr. mužovu „nezdržanlivosť“ –vari tým, že použije telo ženy, by sa jeho nezdržanlivosť stala zdržanlivosťou? Ján Pavol II. dôrazne upozorňuje na to, že hriechom žiadostivosti môže hrešiť muž aj pri vlastnej manželke.⁸

Pri uvažovaní o „práve na telo“ je dôležité si uvedomiť, že koreň slova „právo“ je zhodný s koreňom slov „pravda“ i slova „spravodlivosť“. Preto by sme mohli povedať, že je spravodlivé, aby si uplatnil právo ten, kto má pravdu.

Z napísaného je zrejmé, že nemá právo ten, kto by chcel použiť druhého pre svoje uspokojenie. A kde niet práva, niet ani povinnosti – to by sa priečilo spravodlivosti. Jediné právo, ktoré manželia majú, je právo na skutočný, pravý manželský akt – a to by sme mohli nahradiť synonymom sebadarovania. Manželia majú právo i povinnosť milovať sebadarujúcou láskou. Tak naplnia slová manželského sľubu, v ktorom sľubujú vzájomnú úctu, lásku a otvorenosť pre rodinu. Nikde nesľubujú, že si budú navzájom predmetmi sexuálneho uspokojenia a pod. V tomto kontexte právo na telo zodpovedá napĺňaniu zmluvy o láske. Nakoľko potom jeden z partnerov ide proti tejto zmluve, natoľko sa jeho právo na manželský akt redukuje.

Pravda o reči tela v sviatostnom znaku manželstva – manželskom akte – je osobitne vysvetľovaná Učiteľským úradom Cirkvi v diele Jána Pavla II. Ukazuje, ako súvisia slová sv. Pavla o manželstve s Kristovými slovami a ako sa tu odhaľuje pôvodný Boží plán lásky. To napĺňa celé učenie sv. Pavla o manželstve.