Koľko máme mať detí? Toľko, koľko dovolí zdravie a plodnosť?
„To máme mať detí toľko ako Mária Terézia?“ Túto otázku mi nedávno položili v debate dobrí priatelia. „Chceme sa milovať, ale nechceme mať už viac detí, už sme snáď splnili „normu“, veď máme tri a to je už na hranici našich možností. Ja viem, možno má niekto detí aj deväť, žena sa nakoniec vždy vie nejako zmobilizovať, ale snáď už stačí.“
„Kedy bola lepšia doba? Pred sto rokmi alebo dnes? Ľudia nariekajú a ťažkajú si na zlú dobu, ale predsa nik neumiera hladom. Kedysi sa ľudia zmestili šestnásti do jednej drevenice, dnes
im je málo trojizbový dom. Vraj už si nemôžu deti dovoliť.“ Takéto alebo podobné slová som kedysi počula z úst kňaza počas ľudových misií a nedávno aj od slobodnej prednášajúcej doktorky teológie.
Krátky rozhovor na duchovných cvičeniach: „Koľko máte detí?“ - Štyri. „No a čo to piate dieťa, kedy?“ Mám dojem, že keby opýtaný povedal, že má detí šesť, pýtajúci sa opýta na „to siedme“.
„V Písme je „ploďte a množte sa“, my sme žili od začiatku manželstva „bez kontroly“. Môžem dosvedčiť, že Pán Boh na nás nenaložil viac, dal nám dve krásne zdravé deti, dnes sú už dospelé. Neverím, že Pán chce od nás nejakú kontrolu, či plánovanie. Kto bude mať deti, ak nie veriaci, ak mu už ani veriaci nebudú dôverovať?“
„Keď dá Pán Boh kravičku, dá aj trávičku“ - verte, či nie, ale takéto snáď aj dobre myslené výroky môžu niektorých rodičov dvíhať zo stoličky.
„Je populačná kríza, rodí sa stále menej detí, posúva sa vek do dôchodku, mladé rodiny motivujeme vyšším príspevkom pri narodení dieťaťa“ - slová zo správ.
Tak čo s tým?
Koľko máme mať detí? Je nejaký predpis, koľko je minimum?
Naozaj je dôverou voči Bohu nič nekontrolovať, neplánovať? Alebo je nedôverou voči Bohu chcieť si naplánovať počet detí aj vhodné rozostupy medzi nimi?
A čo slová o službe a otvorenosti životu?
Keď muž a žena uzatvárajú manželstvo, dostanú otázku, ktorá je súčasťou ich manželského sľubu: Chcete s láskou prijať a vychovávať deti ako Boží dar? - Ak by odpovedali „nie“, manželstvo nemôžu uzavrieť. Je to logické – manželstvo je pre rodinu. Rodina je svätyňou života, miestom, kde sa rodí život.
No je zrejmé, že človek nevie život „urobiť“. To potvrdia iste neplodné páry. Vari preto nemajú deti, že ich „nevedia urobiť“? A tí druhí, čo deti majú, tí ich „urobili“? Ak by sme pokračovali týmto slovníkom – čo okrem „výrobného postupu a správnych ingrediencií“ mali naviac?
Pánom života nie sú ľudia. Je ním Boh.
Dar života je jeho dar. Dar si nemožno nárokovať.
Ale Boh nie je Boh manipulátor, ani nám dar života nevnucuje. Manželom „delegoval“ zodpovednosť za veľkosť ich rodiny. Pre seba si vyhradil, či odpovie „áno“ alebo „nie“ - či dar života tej ktorej dvojici zverí.
Cirkev to potvrdzuje vo svojom učení: Manželia sú zodpovednými spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa pri odovzdávaní ľudského života (Humanae vitae 1). V praxi to znamená, že počet detí nesmie byť ponechaný na náhodu s tým, že celú zodpovednosť pripíšeme Bohu. Akonáhle chápeme súvis medzi pohlavným stykom a počatím, už nemôžeme nechať všetko len na Boha – to by bolo to isté, ako keby človek nasadol do auta, naštartoval, pridal plyn – ale pustil by volant s tým, že riadenie necháva v dôvere Bohu. A každý pár, ktorý sexuálne žije, musí rátať s možnosťou počať dieťa, aspoň v tom význame, že je ochotný počaté dieťa prijať, aj keby si ho neplánoval. Nikto nemôže povedať - „neviem, ako sa to mohlo stať“ . Hovoríme, že všetky deti chceme – plánované aj neplánované. Nehovoríme o žiadnom, že je nechcené a nemilované. Každé počaté dieťa má na tomto svete svoje miesto, lebo ho chcel Boh. A ak sa dieťa počne, vieme, že sme dali na toto počatie podnet. Tu sa čaká zodpovednosť – vziať ju na seba so všetkými dôsledkami.
Sme a máme byť zodpovední za to, koľko detí pozveme do nášho života.
Toto rozhodnutie je výsostným právom rodičov. Ale Cirkev ako matka a učiteľka pripomína, že toto rozhodnutie nemáme robiť len s ohľadom na materiálne výhody. Je to zrejmé – tí, čo majú menej detí, spravidla majú menej výdavkov. Dieťa vždy niečo „berie“, ale možno zabúdame na skutočnosť, že zároveň je aj darom už samým sebou, a to vždy, aj keď príde na svet s nejakým postihnutím.
Takže zhrnuté – je v poriadku, ak si manželia neželajú v určitom období počať dieťa, pokiaľ majú dobrý, spravodlivý dôvod. A tým spokojne môže byť bývanie, ubúdanie síl, zdravotné problémy, túžba dobre vychovať tie deti, ktoré už majú a pod. Pričom znova sa jednotlivé páry a ich situácie môžu líšiť, preto nik nemôže určiť nejaký záväzný počet detí. Myslím, že je dobré, ak tí, čo si chcú založiť rodinu, hovoria o svojich predstavách, ktoré sa týkajú veľkosti rodiny. Ale myslím si tiež, že nie je dobré si na začiatku manželstva určiť „kvótu“. Aktuálna situácia manželom ukáže, ako sa rozhodnúť.
Ale ako túto zodpovednosť zrealizovať?
Jednoduchá odpoveď znie: zdržanlivosťou. Dobrovoľnou abstinenciou od manželského spojenia v plodných dňoch. Na abstinencii nie je nič zlé – je predsa na voľbe manželov mať alebo nemať pohlavný styk. Koľkokrát sa zriekajú tohto prejavu lásky aj z iných dôvodov – napr. keď sú unavení, keď majú plný dom hostí a pod. A tak, ak nie je nič zlé na voľbe mať alebo nemať pohlavný styk, a ak nie je nič zlé na tom, ak manželia kvôli zodpovednosti za svoju rodinu chcú naplánovať určité odstupy medzi deťmi a ich počet, nie je nič zlé na tom, ak sa rozhodnú zdržať sa intímneho objatia preto, že sa chcú vyhnúť počatiu ďalšieho dieťaťa. Teda to nie je nedôvera voči Bohu. Naopak, je to prejav vedomej spolupráce s ním, Darcom života.
Ako rozoznať, či manželia majú dobrý dôvod na oddialenie počatia?
Na jednej strane musíme mať stále v srdci, že sme volaní k službe životu. Láska, ak je pravá, túži sa rozdávať ďalej. Najprirodzenejším vyjadrením lásky muža a ženy je túžba po dieťati, v ktorom sa ich láska násobí. Na druhej strane je tu už spomínaná zodpovednosť. Cirkev ani v tomto nezabúda na manželov, keď im hovorí:
„Manželia vedia, že v úlohe životodarcov a vychovávateľov – a to treba pokladať za ich vlastné poslanie – sú spolupracovníkmi a sťaby tlmočníkmi lásky Boha Stvoriteľa. Preto nech plnia túto svoju povinnosť zodpovedne ako ľudia a kresťania. Poslušní a úctiví voči Bohu, nech si v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvoria správny úsudok. Pritom nech prizerajú jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, čo sa už narodili, alebo prichádzajú do úvahy v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne, a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. … Spomedzi manželov, čo takto plnia svoju Bohom uloženú povinnosť, treba sa zvlášť zmieniť o tých, ktorí po spoločnom rozumnom uvážení veľkodušne súhlasia mať a primerane vychovať aj väčší počet detí“ (GS 50).
Ján Pavol II. v homílii vo Washingtone 7. októbra 1979 povedal:
„...Rozhodnutie o počte detí a obetách, ktoré je nutné pre ne priniesť, nesmie byť prijaté len z ohľadu na pohodlie a zachovanie pokojnej existencie. Keď budú (manželia) o tejto veci meditovať pred Bohom, z milosti prijatej zo sviatosti a vedení učením Cirkvi, nech si pripomenú, že je iste menej škodlivé uprieť deťom niektoré materiálne výhody, než ich ochudobniť o prítomnosť bratov alebo sestier, ktorí by im mohli pomáhať rásť v ľudskosti a učiť sa vidieť krásu života v každom veku a v celej jeho rôznorodosti.“1