Sme rodičmi troch malých detí a manželmi sme ôsmy rok. S manželom som sa zoznámila v Prahe počas vysokoškolských štúdií. On študoval informatiku a ja medicínu. Myslím, že to bola láska na prvý pohľad (obaja sa v tom zhodujeme :)). Ako sme dozrievali v láske, stále sme prosili a bojovali o čistotu a robili sme všetko preto, aby sme si ten pre nás najvzácnejší dar – seba – priniesli ako dar do nášho manželstva. Náš vzťah počas piatich rokov prechádzal skúš kami. Hlavne ja som sa borila s medicínou a veci sa vyvinuli tak, že som odišla z Prahy a nanovo som začala študovať medicínu v Martine.
Počas prvého roka štúdia v Martine sme mali 25 rokov a rozhodli sme sa, že sa o rok, keď skončím prvý ročník, vezmeme. Rodičia nám dali svoje požehnanie a asi 8 mesiacov pred svadbou sme sa zúčastnili na kurze symptotermálnej metódy u manželov Košťálovcov. Ja som sa do svadby pripravovala okrem iného aj pozorovaním svojho tela a vyhodnocovaním záznamov. Veci mi dávali logiku a vtedy ešte so snúbencom sme mali predstavu, že by sme s dieťatkom počkali, až budem vo vyššom ročníku... ak to bude Božia vôľa.
Nebolo dňa, že by som si ráno o šiestej nemerala teplotu a snažila som sa poctivo viesť záznamy. Boh chcel, že sme po pol roku od svadby otehotneli. Boli sme váhavo šťastní. To, že čakáte dieťatko, vás naplní šťastím, ale mne svietila kontrolka „škola“ – bola som vtedy len v 2. ročníku denného štúdia; kontrolka „bývanie“ – bývali sme na internáte a nevedeli sme, kam pôjdeme bývať, ani len do akého mesta. Nevedela som, čo bude ďalej, ale dieťatko som ľúbila od prvej chvíle. Verila som Bohu, že je všetko tak, ako má byť. Medzi rodinou a spolužiakmi bola radosť a to nás povzbudilo.
K pôrodu som okrem daru nového života dostala aj dar dojčenia (prosila som oň Pannu Máriu a doteraz dojčím siedmy rok bez prestávky a dokonca aj tandemovo. Do dvoch rokoch od prvého pôrodu sme otehotneli. Dovtedy som nemala cykly a po druhom dieťatku sme už veľmi túžili. Na začiatku druhého tehotenstva som sa musela rozhodnúť, či nastúpim ďalej do školy, alebo nie.
S odvahou som ukončila štúdium (mala som možnosť buď nastúpiť, alebo ukončiť denné štúdium na medicíne a študovať medicínu pri dvoch deťoch by znamenalo deti niekomu dať do opatery) a vydala sa do neznámych vôd.
Narodila sa nám dcérka a cez rôzne okolnosti nám Boh zjavoval svoju lásku. Z internátneho bývania, kde sme ako manželia začínali, sme začali riešiť náš byt, prerábať staré na nové a Boh nám dával na všetko silu, financie a požehnanie.
S príchodom tretieho dieťatka pred rokom sa naša láska umocňuje, nevieme si inak život predstaviť.
Veľmi som Bohu vďačná, že nás aj skrze deti mení a požehnáva, a že túžby, ktoré sme s manželom mali, ale pre štúdium a svoje zameranie sme na ne zabúdali, nám teraz skrze rodinu oživuje a plní, čo sľúbil.
Keby som skončila medicínu, môj príbeh by bol úplne iný. Som tu a teraz pre ľudí a všetko, čo mi Boh dal. Už nepozerám späť. Zbytočné je rozmýšľať, čo by bolo, keby... Možno by som medicínu skončila a nemala nikdy deti. Matka Tereza vravela: „Robte malé veci s veľkou láskou“ a to sa učím v materstve a manželstve.
Veľmi sa mi vryli do srdca slová českého kňaza Štěpána Smolena: „Buď, kde jsi.“ Keď som bola študentka, bola som študentka. Keď som sa stala matkou, som matkou. Pri deťoch som od ich narodenia a je to krásny spoločný čas. Nepoznajú škôlku, zato niekedy skáčeme spolu do mláky, či plávame a bicyklujeme. Ideme do lesa na hríby, na sv. omšu, na nákupy a tešíme sa z každého dňa.
Dôležitá bola a je pre nás s manželom čistota, či už predmanželská a teraz aj manželská. A Boh nám zjavuje, že je Boh zázrakov a život s ním je veľké dobrodružstvo. Je to jediné opravdivé dobrodružstvo, čo stojí za to.
Je pre nás veľkou slobodou svoje manželstvo prežívať so symptotermálnou metódou. Pri každom manželskom objatí počítať s tým, že ak to bude Božia vôľa, môže nám darovať dieťatko. Má to hlavne pre mňa hlboký význam a dáva mi to obrovský zmysel. V manželstve nám to dáva hlbokú radosť a jednotu.
Život je veľký dar, je to zázrak nad zázraky a ja neprestávam nad každým zrodením života žasnúť.
Určitým spôsobom sa nesplnila moja túžba byť lekárkou, ale cítim, že Boh mi dal omnoho viac, než som bola schopná prosiť. Len on sám vie, prečo bola naša cesta takáto. Pre nás je dôležité len to, aby sme dokázali plniť jeho vôľu a dôverovať mu.
Nič nie je v živote dôlžitejšie ako láska: láska v rodine, v spoločnosti, v krajine a na celom svete.
Na mojej obrazovke počítača je tento obraz. Je jedno, koľko si tam dosadíme detí. Asi sa od nás všetkých neočakáva mať šesť alebo viac detí. Snažme sa len plniť Božiu vôľu a celým srdcom Bohu dôverovať.
Katka a Peťo