Prečo je ten ujo taký tučný? Táto teta je už stará, že? Oni sú chudobní? Z vlastnej skúsenosti by sme ešte určite poriadne perly povyťahovali, čo všetko sa deti opýtali dostatočne netaktne a dostatočne nahlas na to, aby to tí, ktorých sa to týkalo, zreteľne počuli. A ako všemožne sme sa to snažili uhrať do autu, že sme to nepočuli, alebo sme sa to ponáhľali pretáčať do miernejšej polohy, aby sme toho druhého neurazili, neponížili, nezarmútili.
Už čakáte?
Napriek tomu sa sami pýtame rovnako netaktne a rovnako nahlas a dostatočne verejne na jednu oblasť, ktorá zďaleka nie je verejná a ani náhodou sa o nej ľahko nerozpráva a už vôbec nie na ulici či v spoločnosti ľudí, ktorých sa to vôbec netýka, ale uši vtedy dostatočne natrčia, lebo zvedavosť je v tomto prípade väčšia ako diskrétnosť. Už viete, o čo ide? Ešte stále nie? Tak sa skúsme spoločne zamyslieť. Asi sme tú otázku položili už všetci. A nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že minimálne raz sme tou otázkou spôsobili ak nie rovno plač, tak aspoň rozpačitý úsmev, po ktorom už komunikácia nepokračovala tak ľahko ako dovtedy... Už tušíte? Je to otázka detí. Ale nie, či poslúchajú, ako sa im darí alebo čo majú nové. Ide o deti, ktoré ešte neexistujú, ale podľa nás by mali. Lebo... Lebo týždeň po svadbe sa nám zdá, že už je najvyšší čas sa pýtať – „no, čo, už čakáte? Už ste zamiešali?“ Po dlhšom čase je tá otázka na dennom poriadku pri stretnutiach s najbližšou rodinou, kamarátmi, známymi. Tí, s ktorými sa nevídame denne, majú pocit, že na položenie tej otázky majú ešte väčší nárok... A ak manželia nie sú konfrontovaní priamou otázkou, spýtajte sa žien, kam sa upierajú pohľady ľudí, keď sa s nimi stretajú. Tak veru, je to brucho. Žena sa stáva chodiacim bruchom a my si myslíme, že už vieme, čo je vo veci, lebo to brucho je väčšie, ako bolo včera... Tie ženy, ktoré mali to šťastie a už v rodine privítali potomka, by vám vedeli povedať, kedy dostali prvú otázku: „tak, kedy bude súrodenec?“ Niektoré ešte ani neodišli z pôrodnice, mnohé ani z pôrodného stola. A potom máme pocit, že už je najvyšší čas mať tretie dieťa, lebo veď chodia do kostola, tak by sa patrilo... Že by sa hodila ešte sestrička alebo braček... Alebo keď chytíte bábätko na ruky s úprimnou snahou pomôcť rodičom a k tomu dostanete do tváre komentár: „Ako sa ti to hodí!“ Vidíte to teraz jasnejšie? Hovoríme o dieťati, o najväčšom Božom dare ako o nároku, práve či módnom doplnku. Lebo si myslíme, že my najlepšie vieme a máme právo sa pýtať.
Nepýtajme sa, žehnajme
Skúste si, prosím, po prečítaní týchto riadkov predstaviť samých seba na tej druhej strane. Že sa pýtajú vás. A skúste si predstaviť, ako asi taká „nevinná“ otázka môže zasiahnuť ženu, ktorá sama nevie, prečo ešte nie je mamou; ktorá prekonala už neviem koľký spontánny potrat za sebou; ktorá práve prechádza vážnou chorobou; ktorej sa práve rúca celý vzťah a ona vynakladá všetku snahu na záchranu jeho prapodstaty (štádium rozhodovania sa pre ďalšie dieťa je momentálne utópia); ktorá je rada, že jej telo zvládlo náročné tehotenstvo; ktorá je vďačná, že bábätko vôbec prežilo komplikovaný pôrod; ktorá práve prišla o maternicu; ktorá práve prekonala rakovinu... Prosím, skúsme myslieť na tieto ženy a ich manželstvá a namiesto tejto otázky sa skúsme za tú ženu pred sebou modliť a žehnať jej. Či už novým životom, alebo len tak, nech s Božou pomocou prekľučkujú všetkými ťažkosťami a problémami, ktorými sa práve boria. Lebo Boh vie lepšie, prečo tí majú jedno, tí ani jedno a tamtí päť darov v podobe dieťaťa. Lebo dieťa je predovšetkým darom, a úžasným, no nie právom. Je rovnako veľkým darom, aj keď je len jedno.
Nie sme viac, ak máme viac
Len Pán Boh vie, prečo a ako tieto dary rozdeľuje. Buďme mu vďační, nech je ten náš rodinný počet akýkoľvek. Lebo naša hodnota nerastie úmerne tomu, koľko máme detí. Máme hodnotu už len tým, že sme. Veď Boh dal za každého jedného z nás život svojho syna. Za mňa ako jednotlivca, nie za mňa ako mamu štyroch detí či otca troch. A podľa toho hľadajme aj našu úlohu v živote, ktorý nám bol daný. A keď najbližšie budeme mať nutkanie spýtať sa: „tak čo, kedy?“, skúste sa spýtať na plat. „Tak, čo? Koľko zarábaš?“ To ale nie je taktné, však? Skúsme byť vedome taktní a ohľaduplní. Lebo ono to, čo my chceme alebo nechceme, vôbec nie je jediný dôvod... A raz, keď nám bude dopriate vidieť celý plán s naším životom, teda aj to, čo sa nestalo, lebo malo svoj dôvod alebo sa stalo inak, ako sme chceli, a nám sa to nepáčilo a zrazu uvidíme aj tie doteraz nepoznané súvislosti, predstavte si to dospelácke híkanie... Snáď nie je viac pravdy v žiadnom inom vtipe – keď chcete rozosmiať Pána Boha, povedzte mu o svojich plánoch. Lebo jeho plán so mnou, je iný ako s tebou. To ale neznamená, že ten môj je horší alebo lepší ako ten tvoj.
Mamy - vďačné za všetky dary v ich životoch (nielen tých v podobe detí)
Zverejnené so súhlasom autoriek.
Zdroj: https://drive.google.com/file/d/16KYlsyAXcUOzyM4ags32_zVPAjnlwP3X/view ( str.7; Časopis farského spoločenstva v Kostolnej pri Dunaji; júl 2019)