Nechať žiť je správna voľba! Vyber si život! Dieťa je dar!
Tieto a podobné heslá s pozitívnym prístupom k novému životu poznáme všetci z prolife aktivít a kampaní. Iste, je ich potrebné šíriť a chrániť každý život, to vieme. Toto posolstvo však nie je určené iba tým, ktorí sa rozhodujú, či si dieťa nechať alebo ho odstrániť. Francine Riversová v knihe Dieťa zmierenia vstupuje do vnútorného sveta všetkých zúčastnených postáv, ktorých sa nejakým spôsobom dotklo nečakané tehotenstvo študentky Dynah. Dynah pochádza z kresťanskej rodiny a študuje na kresťanskej univerzite. Jej snúbenec sa pripravuje na povolanie kazateľa. Rodičia navštevujú kresťanský zbor. Lekár jej chce pomôcť. Pastor nechce byť považovaný za príliš radikálneho. Univerzita je síce kresťanská, ale ako diskrétne vysvetliť, že dieťa nevydatej študentky nie je „dieťa hriechu“? Ako sa zachovať, keď nečakané dieťa skríži všetky plány? Zdá sa, že najjednoduchšie by bolo, keby tu dieťa radšej nebolo. Situačná etika „v takomto prípade“ ponúkne výnimku. Ale predsa pravdu nemožno umlčať. Mnohým táto situácia pripomenie vlastnú skúsenosť s potratom. Nájdu sa aj takí, ktorí sú ochotní a schopní ponúknuť jej skutočnú pomoc. A predsa nie je ľahké jednoznačne zaujať postoj ochrany života, keď sa dieťa ohlásilo nečakane ako dôsledok znásilnenia. V pozadí dejovej línie autorka vysiela do sveta odkaz: nik z nás nekoná osamotene. Človek žije v spoločenstve ďalších ľudí a veľmi záleží na tom, ako je nimi prijatý (alebo neprijatý) od prvého momentu svojej existencie. Náš prístup k novému životu nesmie ovplyvniť to, či sa nová ľudská bytosť ohlási po dlhom očakávaní alebo sa ohlási nečakane. Odkedy existuje, potrebuje byť milovaná a chcená.
Táto kniha nie je len o vyrovnaní sa s bolestnou skúsenosťou znásilnenia a dôvodoch proti interrupcii. Je zároveň výzvou prehodnotiť svoje postoje k životu, a to celkom konkrétne.
Je málo pravdepodobné – i keď možné – že niekto z nás bude konfrontovaný priamo s tehotenstvom po znásilnení. Ale takmer všetci sa z času na čas dozvieme o niekom, kto dieťa čaká. Žijeme v dobe, ktorá nie je naklonená kultúre života. Pre okolie je prijateľné, ak manželia čakajú prvé či druhé dieťa. Pri treťom už okolie posudzuje ich zodpovednosť, nehovoriac o štvrtom a ďalšom dieťati. Paradoxne, neraz sú to práve tí najbližší – aj veriaci – ktorí síce nikoho nenavádzajú na interrupciu, ale svojimi poznámkami sťažujú situáciu tým, ktorých nečakané tehotenstvo prekvapilo.
Nie je totiž ľahké odpovedať na otázky ako: „A kam sa tak ponáhľate? Prečo ste si tie deti nerozdelili pekne po troch rokoch, aby vám to vyšlo s rodičovským príspevkom?“ Alebo spracovať komentár tých „spravodlivých“: „Nuž, keď nie ste v sexe zdržanliví, tak musíte prijať ťažkosti tehotenstva ako pokánie.“ Dotýka sa to najmä žien. Pretože tehotenstvo vidno na nej, nie na mužovi. Ona musí znášať skúmavé pohľady a niekedy necitlivé poznámky. Niektoré ženy povedali, že keby boli niekde na pustom ostrove – v tých istých ekonomických podmienkach, so svojou rodinou, ale bez ostatných ľudí – tak by sa im oveľa ľahšie prijímalo nečakané tehotenstvo.
Preto je tu výzva nielen byť citliví a zdržať sa urýchlených uzáverov a posudzovania tehotenstva iných. Skúsme prijať pozitívne každý život, vo svojej i inej rodine, prejaviť povzbudenie, radosť, prípadne ponúknuť svoju pomoc alebo aspoň úsmev. Zodpovednosť za veľkosť svojej rodiny patrí manželom a jediný, kto ju má právo posúdiť, je Boh, ktorý vidí do srdca človeka. Ale ak On dá svoje áno na nový život – aj keby bolo dieťatko počaté nečakane, neplánovane, ba aj následkom objektívneho zlyhania človeka, nikdy nie je na tomto svete navyše.
Ak sa chcete trošku hlbšie vžiť do pocitov, ktoré sprevádzajú nečakané tehotenstvo, prečítajte si knihu Dieťa zmierenia od Francine Riversovej z vydavateľstva Kumran. Objednať si ju môžete na adrese www.kumran.sk. Aj to môže byť jedným krôčikom na ceste zmeny kultúry smrti na kultúru života.