Iba dnes vykonám nejaký dobrý skutok a nikomu to nebudem rozprávať. Mám možnosť po celý deň robiť dobre.
Prázdniny, čas oddychu pre deti i rodičov, sa už skončili. Nastal bežný život. Práca, varenie, školské povinnosti, zhon. Všetko zladiť, aby bola doma dokonalá harmónia, dá niekedy zabrať. My, ženy, zvládame všelijaké situácie, ale muži, tí by najradšej chceli mať všetko ideálne. Ticho, pokoj a dobrú atmosféru, keď prídu domov a hlavne žiadne konflikty. No ešte nežijeme v raji.
Opäť sme v III. fáze. Začiatok bol fajn. Teraz? Manžel sa urazil. Stačilo moje drobné nedorozumenie s dievčatami. Malá výmena názorov a o chvíľu by bolo zas všetko OK. No po príchode z práce otvoril dvere práve v tom „najlepšom“. Nenašiel doma žiaden raj. Opäť som si to zlízla ja. On mlčí. Deň, dva. Rozhovor cez telefón, ani pokus vysvetliť to a vyrozprávať nepomohol. Ako mám dokázať, že nie som na vine? Veď sa nič hrozné nestalo, to len on vidí všetko prísne. Nechcem sa hádať ani hnevať. Po toľkých rokoch manželstva ma to už naozaj nebaví. Chvíle, keď môžeme spoločne tráviť čas , sú príliš vzácne na to, aby sme ich premrhali tichým napätím. Veď toľko každodenných starosti o rodinu nám zaberie veľa spoločného času. Každý deň má dosť svojho trápenia. Nie, nebudem sa ešte aj ja hnevať.
Pomyslela som si na moju priateľku Barbaru. Ona vždy všetko berie s úsmevom a humorom. Beriem do rúk papier a pero a píšem manželovi ponuku na spoločné trávenie jesene. Inzerát znie takto: „Milý pán ..., píšem Vám preto, lebo Vás veľmi ľúbim. Som ochotná spoločne s Vami stráviť pekné jesenné dni. Stačí si len dohodnúť čas, hodinu a miesto. Vaša známa ctiteľka.“ Zložím inzerát a položím ho na PC. Prichádza. Usmejem sa na neho, objímem ho a dám mu dlhý bozk. „Prišla Ti pošta,“ žartujem. Číta. Usmial sa. Vyšlo to!
Ako by z tejto situácie „vyšiel“ dobrý pápež Ján? Ako nám radí robiť dobré skutky on?
Ján XXIII. robil dobro, lebo bol dobrý, Jeho dobrota bola ako zrelý plod, ktorý z jarného puku dozrel v letnom slnku. Dlhé roky stál viac v tieni, než na očiach verejnosti. Nespočetné dni jeho života boli obyčajnými pracovnými dňami. Práve v tých dňoch, v ktorých si sotvakto všimol jeho dennú prácu, on prežíval v modlitbe istotu: Boh ma vidí – a to mi stačí. 
S pápežom Jánom môžem aj ja urobiť predsavzatie:
„Musím si stále jasnejšie uvedomovať, že toto sú najlepšie strávené okamihy môjho života“. V „predsavzatí na dnes“ si Ján XXIII. chce sľúbiť, že urobí dobrý skutok: „Zo všetkým, čo dnes vezmem do rúk, by som chcel dobre zaobchádzať, tak dobre, ako len budem môcť. V každom stretnutí, v každej situácií, v každej úlohe bude záležať na tom, aby sa presadilo dobro, aby medzi nami vzrástla dobrota. Aby aj o tomto dni Boh povedal: Bolo to veľmi dobre.“
Večer pred spaním ma manžel nečakane objal, pohladil a silno pritisol. Dal mi teplý bozk a potom ešte jeden. To, čo som spravila, nebol nejaký výnimočný dobrý skutok, ale ja som bola šťastná, že som prekonala samu seba. Veď každá chvíľa s ním mi je naozaj vzácna. Roky nášho manželstva plynú tak rýchlo. V ušiach mi znejú slová sv. Terezky: „Môj život je tieňom, môj život je okamihom, ktorý mi uniká, mizne. Na lásku k Tebe mi ostáva, Pane, tento jediný dnešný deň“. To „malé dieťa“ nás všetkých strčí do vrecka, lebo sv. Terezka objavila to, čo my často nevidíme – LÁSKU.
PS: Barbara, ktorá ma v ten deň inšpirovala, bola u nás na kurze STM. S ňou a jej manželom sme sa stali dobrými priateľmi. Nielen my na kurzoch sme tí, ktorí niečo dávajú. Aj naši účastníci nás neraz obohacujú. Nadväzujeme s nimi priateľstvá, radíme si, rozširujeme svoje obzory. Vytvárame spolu (učitelia a účastníci kurzu) jednu veľkú rodinu.
Zuzka Košťálová