Etické otázky PPR I. - Prečo praktizovať PPR a nie antikoncepciu?

Metód PPR je viacero a každá z nich sa „technicky“ dá naučiť. Stačí pochopiť pravidlá a správne ich uplatňovať. Prirodzené plánovanie rodičovstva, resp. rodiny nie je však len otázkou zvládnutia akejsi „techniky“.

Ruka v ruke s rozhodnutím naučiť sa a používať PPR, je odpoveď na otázku: prečo?

Prečo práve PPR? Prečo to katolíci „musia“ a nemôžu si zvoliť nejakú antikoncepciu? Prečo je v tomto Cirkev taká neoblomná? Áno, v poslednej dobe sme svedkami záujmu o PPR aj zo strany neveriacich, ktorí chcú žiť „ekologicky“, v súlade s prírodou, prípadne tých, ktorým nevyhovuje hormonálna antikoncepcia zo zdravotných dôvodov. Ale je vari naša viera tým „kameňom úrazu“?

Keby sme žili v inej Cirkvi, vari by sme mali dovolené aj iné spôsoby regulácie počatí? V čom je napr. taký prezervatív morálne odlišný od PPR? Veď neškodí zdraviu, alebo aspoň nie tak, ako hormonálna antikoncepcia a nakoniec, ide pri tom o to isté – predísť počatiu. Alebo čo je také neprirodzené na pettingu? A čo je zlé na orálnom sexe, ak sa obom partnerom páči? A vôbec, ide tu o niečo dovolené či nedovolené? Kto nám má čo dovoľovať?

A keď sa už Cirkev mieša manželom do ich života, prečo im aspoň nedala nejaký zoznam noriem, nejaký súpis, čo sa v manželstve môže a čo nie? Kde sa niečo môžu dozvedieť tí, ktorým možno nič o manželskej čistote nepovedali rodičia, či kňaz pri predmanželskej náuke?

V nasledujúcich číslach Novín z rodiny LPP vám chceme ponúknuť sériu zamyslení nad otázkami, ktoré sa týkajú morálnej oblasti manželského života. Budú inšpirované úvahami Jána Pavla II. v jeho Teológii tela, myšlienkami Johna Kippleya, spoluatora jedného variantu STM metódy, skúsenosťami z poradenskej praxe i z viacerých dobrých kníh, či článkov, ktoré máme k dispozícii či už v českom alebo slovenskom jazyku od kresťanských autorov.

Dá sa niekde nájsť zoznam noriem, alebo toho, čo je teda dovolené a čo nie? Prečo je všetko písané tak, že si to každý vysvetľuje po svojom?

Normy pre manželský život máme. Ale mýlil by sa ten, kto by chcel nájsť akýsi zoznam prípadov, či riešení podobný ako bývajú zoznamy riešení účtovných prípadov pre daňových poplatníkov. Je to tak preto, lebo ťažko sa dá presne odmerať napr. poznanie človeka, okolnosti, v ktorých sa nachádza, či jeho úmysel. To, čo pre jeden manželský pár je dobrým skutkom, pre iný nemusí byť. Mravná hodnota skutku totiž nezávisí len od od úmyslu konajúceho. Treba vziať do úvahy aj celkovú situáciu, použité prostriedky a predovšetkým povahu samotného skutku (porov. KKC 1755, 1756).

Skôr by sa dalo povedať, že učenie Cirkvi o manželskej čistote sa opiera o „východiská“, podobne ako spomínané „účtovné prípady“ o zákon. Tie najdôležitejšie východiská sú tu zhrnuté:

1. Človek je osoba Bohom stvorená ako jednota tela a duše (porov. KKC 362–365).

2. Spoločenstvo osôb muža a ženy je stvorené na obraz spoločenstva božských osôb (porov. Ján Pavol II., katechézy Teológie tela).

3. Manželstvo je sviatosť, ktorú ustanovil Kristus, t. j. viditeľné znamenie vzťahu Krista a Cirkvi (porov. HV 8).

4. Manželia sú zodpovednými spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa pri odovzdávaní ľudského života (HV 1).

5. Pohlavný styk v manželstve má byť formou úplného osobného sebadarovania, ktorým je realizácia a aspoň implicitne obnova sviatostnej manželskej zmluvy.

6. Pohlavný styk má dva významy, ktoré mu dal Boh pri stvorení človeka a ktoré sú oba dobré: prokreácia a zjednotenie manželov. Rešpektovanie oboch týchto dobier je výrazom úcty k ľudskej osobe a súčasne výrazom úcty k Stvoriteľovi ľudskej osoby (porov. GS 50, HV 12, 13).

Ján Pavol II. venoval katechézam o ľudskej láske v Božom pláne prvé roky svojho pontifikátu. Hovoril o tom, že sexuálne zjednotenie muža a ženy je formou sebadarovania. Dávajú seba samých v úplnosti, ako osobu, ako dobrovoľný dar. Dávajú svoju pohlavnosť, odlišnosť, plodnosť a navzájom sa dopĺňajú. Naše telá hovoria rečou lásky. A táto „reč tela“viditeľným spôsobom zjavuje tomuto svetu posvätnú zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. Rovnako je aj viditeľným znakom spojenia Krista a Cirkvi. Kristus vydal sám seba, svoje telo ako dar svojej neveste Cirkvi (porov. Ef 5, 25).¹

Jadro celej kresťanskej náuky o manželstve je potom zhrnuté jednoducho: sexualita ako osobné sebadarovanie v spoločenstve lásky a života, t. j. v manželstve, má byť oslavou Boha Stvoriteľa a právom sa môže nazývať manželskou liturgiou, bohoslužbou.

Pohlavný styk manželov je tiež vyjadrením i obnovou sviatostnej manželskej zmluvy. Tak ako je Eucharistia pripomienkou a sprítomnením novej zmluvy potvrdenej Kristovou obetou, tak sexuálne zjednotenie manželského páru je pripomienkou i sprítomnením posvätnej manželskej zmluvy.

Ch. West píše, že analógia vernej sexuálnej lásky, aj keď nedokonalej, nám pomáha pochopiť Božiu lásku obzvlášť hlbokým spôsobom. Milovať a byť milovaný láskou, akou miluje Boh, je najhlbšou túžbou ľudského srdca. Boh ju do nás vložil, keď nás stvoril na svoj obraz. Nič iné nás nenaplní.

Preto je dôležité pochopiť- uveriť, že náuka Cirkvi, ten súpis prikázaní alebo východísk, sú tu nie je pre naše obmedzenie, ale pre naše dobro. Tomáš Řehák vo svojej knihe Sex – šľahačka na torte píše, že autormi sexu nie sú sexuológovia, ale Boh Stvoriteľ. Preto je dobré zoznámiť sa s návodom, ktorý nám dal On.

V najbližšom zamyslení sa pozrieme na plánovanie rodiny vo svetle dôvery v Boha. Pokúsime sa odpovedať na otázky, čo znamená otvorenosť a služba životu, zodpovednosť za veľkosť svojej rodiny, či je alebo nie je dôverou voči Bohu vôbec niečo plánovaťa aké miesto v našom rozhodovaní majú rozličné metódy PPR.